Kúzelník – Erik Jakub Groh (HK – próza)

Kúzelník – Erik Jakub Groh (HK – próza)

Hľadel raz Tuláčik von oknom. Stál a hľadel tam, kde by už malo voľačo byť. Ale nebolo tam vôbec nič. A povedal Kláre: „ Stojím a hľadím von oknom až tam, kde by už malo voľačo byť. Ale vôbec nič tam nie je. Aspoň nič také, na čo by sa oplatilo tak dlho hľadieť,“ dodal.

A zatvoril oči, pretože mu bolo ľúto nechať ich nadarmo otvorené. „Tak sa pozri voľakde inde,“ povedala Klára. „Možno tam bude niečo, na čo sa oplatí hľadieť aspoň chvíľku.“

Tuláčik otvoril oči a pozrel sa voľakde inde. Voľakde inde visel obrázok. Na obrázku bol fúzatý muž. Na hlave mal vysokánsky klobúk. A na rukách biele rukavice.

„Kto je to?“ opýtal sa Tuláčik. „Kúzelník,“ povedala Klára. Ale Tuláčik nevedel, kto je to kúzelník. „A kto je KÚZELNÍK?“

„Kúzelník je každý, kto robí kúzla,“ povedala Klára. Ale Tuláčik nevedel ani to, čo sú kúzla. „Kúzla sú,“ vysvetľovala Klára, „keď kúzelník zloží z hlavy vysokánsky klobúk. Keď poklope paličkou na klobúk a povie ČÁRY – MÁRY! A keď potom z klobúka vytiahne bieleho králika. Alebo zobudí spiaceho medveďa. Alebo vytiahne z rukáva prúžkovanú myš.“

Tuláčik sa zahľadel na obrázok s kúzelníkom. A predstavoval si, ako zdvihne kúzelnícku paličku. A zloží si klobúk. A povie ČÁRY-MÁRY! A ako z klobúka vytiahne bieleho králika. Alebo urobí voľajaké iné kúzlo. A bežal po klobúk. A po metlu.

„ČÁRY-MÁRY!“ búchal Tuláčik metlou po klobúku. Ale z klobúka nič nevytiahol. Tuláčik sa náhlil za medveďom, ktorý práve spal.

„ČÁRY-MÁRY! „ČÁRY-MÁRY!“ volal Tuláčik na medveďa. Ale spiaci medveď sa ani nepohol. Tuláčik utekal po kabát. „ČÁRY-MÁRY! „ČÁRY-MÁRY!“ dohováral Tuláčik kabátu. Ale z kabáta nevypadla ani jediná prúžkovaná myš.

„Nijaké kúzlo sa nepodarilo,“ žaloval sa Tuláčik. „Keby aspoň jedna myš vypadla z rukáva.“

Klára sa pozrela na Tuláčika. Bol veľmi smutný. „Tuláčik,“ povedala odrazu Klára. „Svet je plný čarovných vecí. Len sa pozri!“

Tuláčik a Klára si sadli pred dom. A pozerali sa na svet okolo seba.

Na trávu, ktorá rástla sama od seba.

Na kvety, ktoré voňali nevedno prečo.

Na potok, ktorý prúdi a nikto ho nepoháňal.

Na velikánske slnko nad sebou, ktoré nik nemusel pridržiavať, aby nespadlo.

„Videl som aj Niečo také, čo nie je vidieť,“ povedal Tuláčik. „Ohne všetko na zemi.“

„Vietor,“ povedala Klára. „Možno Vietor,“ povedal Tuláčik. „Ale nie je ho vidieť.“

Nakoniec všetko pohltila noc. Tuláčikovi sa zdalo, že svet je chovaný v jednom jedinom kúzelníckom klobúku.

Takom veľkom, že sa do neho všetci pomestíme.