Miesiskala a krajčír Cverna – Ján Navrátil (HK – poézia)

Miesiskala a krajčír Cverna – Ján Navrátil (HK – poézia)

Miesi silák Miesiskala
tvrdé skaly na koláče.
Zo skál voda vyteká,
skala v jeho rukách plače.

„Nestačí mať iba v hlave,
hlavou nevyžmýkaš skaly.“
Miesiskala pyšný je
na silácke svaly.

„Nestačí mať iba svaly,“
mieni krajčír Cverna.
„Bez hlavy sú svaly nanič.“
Vezme syr a – Zbohom dielňa,

zájde za tým silákom.
„Miesiskala, dobré ráno!“
„Kto sa ku mne odvažuje?“
Silák Cverna. Jednou ranou

sedem bĺch som zahlušil.“
„Čo? Bĺch? A to akéže sú zvery?“
„Spola hady, spola vlky.
Oplače, kto neuverí.“

„Riekni rovno sedem oblúd!
No nie sú to iba chvály?“
„Čoby chvály, kolega,
veď by sa mi učni smiali.

Môžeme ísť pretekať,
ak si želáš, hoci hneď.
Ten kto tuhšie stisne skalu,
druhého zje na obed.“

Miesiskala miesi, stláča,
voda kvapká zo skaliska.
Krajčír Cverna potmehúdsky hrudu syra v hrsti stíska.

Voda kvapká zo skaliska,
zo syra však leje sa.
Zľutovanie, krajčír Cverna!
Zmilovanie, nebesá!“

Miesiskala ruky spína,
bedáka a prosíka
a tie jeho mocné svaly
trasú sa sťa osika.

„Keď ma nezješ, krajčír Cverna,
stádo volov dám ti za to,
hrad postavím nebotyčný,
naznášam doň striebro, zlato...“

Do večera stál ten hrad
nad vysokým bralom.
V hrade vládne krajčír Cverna
s verným sluhom Miesiskalom.

(Z knihy Ďuro truľo a figliari)