Astin – Anna Robertová-Michalová

ASTIN – Anna Robertová-Michalová

Rena s mamou sa zastavili pred plechovou ohradou útulku, na malom parkovisku, ktoré bolo dosť ďaleko od vstupnej bránky. Rena bola presvedčená, že to, čo robí, je správne, predsa však trochu váhala. Ľúbila svoju mamu a nechcela, aby ráno vstávala o pol hodiny skôr len preto, že ona je lenivá. Veľmi ju však mrzelo, že tým ublíži Astinovi.

Domov si ho priniesla len pred mesiacom. Aj teraz jej srdiečko poskočilo pri tej spomienke. Ako sa len tešila. Psík bol spočiatku utiahnutý, ale to netrvalo ani dva dni. Keď sa zoznámil s novým prostredím, prejavil sa ako malý nezbedník. A do Reny sa zamiloval bezvýhradne. Chodil za ňou ako tieň a rozumel všetkému, čo od neho chcela. Vycítil aj, kedy sa musí správať pokojne a tichučko, lebo Rena sa musí učiť. Niekedy jej to bolo až smiešne. Ležal pri posteli s prižmúrenými očami, ale keď naňho žmurkla, vytiahol hlavu ako malý pštros. Ranné vstávanie jej najprv nerobilo žiadne problémy. Vydržala celé dva týždne. Prišlo to až potom. Niežeby mala Astina menej rada. Poobede s ním išla na prechádzku vždy. Len to bolo horšie vstávanie. Mama ju nechala spať. Ani raz jej to nevytkla. Rena však vedela, že sa to nepatrí. Nebola už malá a veľmi dobre si pamätala, ako mame sľubovala, že každé ráno bude psa venčiť ona. Soboty a nedele mali byť mamine. Teraz jej chýbal otec. Keby s nimi zostal, niekedy ráno mohol ísť s Astinom aj on.

Vietor jej fúkol do vlasov a vrátil ju mysľou pred plechový plot psieho útulku. – Je mi to strašne ľúto, – pohladila Astina po hlávke a odvrátila tvár. Do očí sa jej nahrnuli slzy. Všetkému som na vine. Som pokrytec. A teraz… Astin na ňu pozeral takými smutnými očami… Pochopil. Do útulku sa už nechcel vrátiť. Nechápal, čím sa previnil a čo urobil zle, že zas stojí pred jeho bránou. Poznala to. Prežila niečo podobné. Srdce jej trhalo na kusy a slzy stekali po lícach. – Prestaň, – začala jej mama stierať slzy papierovou vreckovkou. – Nefňukaj. On zabudne a ty… Už budeš vedieť, že pes nie je hračka. Nič živé nie je hračka. Je dobré na to prísť. Radšej tak, že to bolí, ako to vôbec nepochopiť. – Ale… Malo by to bolieť len mňa a nie aj jeho a teba, – vzhliadla uslzenými očami. – Prežijeme to. Astin je taký milý, že si ho určite čoskoro niekto zoberie. Nebude tu dlho, – šepkala rozhodne. – Hmm… snáď, – upokojila sa trochu Rena. Dala pred Astinom prednosť mame. Musí sa vyspať. Spomenula si na otcov odchod. Astin sa cíti teraz podobne. Prebehli jej šijou zimomriavky, akoby jej tam niekto položil kus ľadu. – Keď chceš, číslo máme a môžeme neskôr zavolať do útulku, či si ho už niekto zobral, – navrhla mama. Rena vďačne zažmurkala a smutne pozrela na Astina. Nie. Neobjala ho. Nesmela mu pôsobovať ešte viac bolesti. Aj to si pamätala. Otcove objatie pred odchodom. Akoby nemiloval nikoho viac. Potom odišiel a v nej zostala len bolesť. Nikdy to úplne nevymizlo. Zradil ju. A ona teraz rovnako zrádza Astina. Pritom ide len o to, že sa jej nechce ráno vstávať o pol hodiny skôr. Zapredáva ho za svoje pohodlie. Najprv mu dala nádej a keď zistila, aké to je ťažké… Srdcervúco vzdychla. – Neboj, – pohladila ju nežne mama. – Oni sa tu oňho postarajú dobre. – Ja viem, – zamumlala. – Ja len… Už si na nás zvykol a teraz… nedokončila. Mama prikývla a Rena vedela, že keby povedala len jedno slovo, vezme Astina pod pazuchu a sú doma. Mama nebola taká slabá. Protestovala, keď sa Rena prvýkrát priznala, že uvažuje nad jeho vrátením. – Je to veľmi sebecké, – hovorila. – My to zvládneme, – a prebrala za Renu ranné prechádzky. – Vedela som, že to môže takto dopadnúť, – vysvetľovala. – Mala som byť na teba tvrdšia a nedovoliť ti vyspávať. Vtedy sa Rena pokúsila prekonať lenivosť, vydržalo jej to však len dva dni.

Na parkovisku zastavilo luxusné auto a vyšli z neho dvaja dospeláci a malý chlapec. Mohol mať sedem. – Dobrý deň, – pozdravila elegantná pani a Rena s mamou svorne odzdravili. – Prepáčte, môžem sa spýtať? – prihovorila sa im zdvorilo pani. Mama prikývla a Rena len zazrela. – Idete toho psíka vrátiť? – mama váhavo prikývla. – Tiež by sme si chceli zobrať psíka len na chvíľu, – pozrela s testovacím pohľadom na Astina a Renou prebehla vlna nevôle. – Saška nás s tým strašne otravuje, – ukázala na chlapča, – ale je ešte veľmi malý. Chcem mu ukázať, že starať sa o psa nie je jednoduché. Keď bude musieť ráno vstávať, určite si to rýchlo rozmyslí, – začala vysvetľovať sama od seba a Rena spozornela. –Rána sú u nás vždy problém. A keď bude musieť vstávať o pol hodiny skôr, pochybujem, že to vydrží dlhšie ako týždeň, – zamrkala sprisahanecky na prekvapené poslucháčky. – Ale keď si ho zoberiete domov, zvykne si na vás a už nebude chcieť ísť do útulku, – vyhŕkla Rena, neschopná ovládnuť rozhorčenie. Žena prekvapene pozrela, potom presunula pohľad na Astina. – Ideš ho vrátiť. Nie? Otázka zostala visieť v priestore ako mrak. Rena sklopila oči a zostala ticho. – Má pravdu, – ozvala sa odrazu mama a Reninej pozornosti neušla vyzývavosť tónu v jej hlase. – Pes nie je hračka ani skúšobný predmet. Nemali by ste si ho brať, keď už teraz viete, že ho chcete vrátiť. – Schytila Astina do náručia a ráznym krokom sa pobrala k zastávke. – Mama, čo robíš? – spýtala sa Rena, náhliac sa za ňou. Nevedela, či sa má hnevať na tú cudziu ženu, na mamu či na seba. – Nemôžeme byť ako oni, – povedala mama a zastavila pri zastávke. – Budeme bojovať. Ja budem prísnejšia a ty sa budeš viac snažiť, – uzavrela a Rena odhodlane prikývla.

Poviedka z knihy Skejťákove tenisky