Ako sa Silvia učila od ozveny – Jozef Pavlovič

Ako sa Silvia učila od ozveny – Jozef Pavlovič

Druháčka Silvia často v škole dvíha ruku a na všeličo sa vypytuje. Doma sa nehlási, ale o to viac otázok dáva mame, otcovi, dedkovi a babke.

Ba učí sa aj v nedeľu. Od horskej prírody. Otec s mamou si ľahnú na deku a Silvia sa spytuje. Nie rodičov, tí sa z deky neozývajú, pýta sa horskej ozveny. Ozvena je síce málovravná, namiesto rozrečnených viet používa iba krátke slovíčka, ale zato vždy udrie klinec po hlavičke.

Silvia sa jej povedzme opáta: „Povedz mi, milá ozvena, ktoré hôrne drevo nie je súce na kolieska?“ „Lieska!“ ozve sa ozvena a má pravdu pravdúcu. Lieska nie je strom, ale ker, nedajú sa z nej píliť kolieska na vozík. A Silvia sa pýta ďalej: „Čo nepatrí do vedierka?“ „Dierka,“ povie ozvena a aj to je múdra odpoveď. Veď vedierko s dierkou je dobré akurát do smetia. A preto sa Silvia vzdeláva ďalej. Nech sa na čokoľvek spýta, ozvena sa vždy trafí do čierneho: „Čo vijeme z púpavienok?“ „Vienok.“ „Kto hrá na jar na fujarky?“ „Jarky.“ „Čo je večer na obzore?“ „Zore.“

Keď išla Silvia po nedeli do školy, zazdalo sa jej, že sa za činžiak niekto schoval. Hneď priložila ruky k ústam a zvolala tým smerom: „KTO SA UKRYL ZA ČINŽIAČIK?“ Neozval sa nikto. Silvia si však spomenula na svoju múdru horskú priateľku a odpovedala si aj sama: „Žiačik!“ Nuž veru aj také veci sa stávajú, že niekomu nie je naponáhlo do školy, pomyslela si a nazrela za vežiak vysoký ako veža. Vzala nerozumného žiačika za ruku a idú pekne spolu do školy.

A prváčik celou cestou s otvorenými ústami počúva, čo mu slečna druháčka rozpráva. Že do školy sa treba ponáhľať, lebo na svete to bez učenia nejde. A že sa treba učiť nielen v škole, ale aj mimo nej, hoci aj od horskej ozveny.