Žltá rozprávka – Elena Čepčeková

Žltá rozprávka – Elena Čepčeková

V jednej ďalekej krajine žil kráľ, ktorý mal prenáramne rozmarnú dcéru. Taká bola rozmarná, že odopierala nosiť aj hodvábne a brokátové šaty. Devy z celého kráľovstva museli pre ňu zhotovovať šaty raz z kvetinových lupienkov, raz z rybacích šupiniek a inokedy zasa z bieleho púpavového páperia. Stoj čo stoj chcela mať vždy niečo iné ako ostatné princezné. Kráľovský dvor i s kráľom tŕpli strachom, čo si zasa vymyslí.

A veru si aj vymyslela. Raz sa viezla cez pole, kde práve dozrievala pšenica. Žlté klásky sa leskli na slnku, ani čo by boli z číreho zlata. – Takéto šaty som ešte nemala, – zvolala princezná a rozkázala zastaviť. Sama vyšla z koča, že si odlomí jeden klas, aby si ho obzrela zblízka. Klások sa mocne držal, ale ona len mykala a mykala. A tu zrazu zašumelo celé pole a bolo počuť tichý hlas: – Ak urobíš, čo zamýšľaš, premeníš sa na klas. – Veď to chcem, - zasmiala sa rozmarná princezná. – Chcem ísť na najbližší ples ako klas, žltá a šušťavá. Klások povolil. Princezná sa s ním vrátila do koča a bola veľmi spokojná. Potom rozkázala pokosiť všetky lány pšenice a snopy doviezť na kráľovský dvor. Tisíc dievčat muselo olupovať z klasov šupinky a zošívať ich. Popri nich rástli kopy slamy a nedozretého obilia. Pšeničné fúzy odkladali osobitne, lebo z nich mali zhotoviť korunku na hlavu.

A bola paráda nad parádu! Keď princezná vstúpila, na plese všetko stíchlo. Celá bola žltá a šuchotavá, lupienok po lupienku, a na hlave zlatistá hriva zo žitných fúzov. Desať princov sa pred ňou naraz ukláňalo. Ach, však len zvysoka pozerala na svoje kamarátky. Ale po niekoľkých tancoch sa princovia začali odťahovať. Princeznine šaty nepríjemne pichali. A to ju urazilo. Odišla do svojich komnát a rozkázala slúžkam, aby jej tie protivné šaty zobliekli. Lenže beda! Darmo sa slúžky trápili, darmo si privolávali na pomoc aj kráľovského komorníka, šaty nie a nie stiahnuť. Ani čo by boli na princeznú prirástli. Dupkala, kričala, ale všetko darmo. Ani len z hlavy nemohla sňať ozdobu, hoci izba už bola plná ôstia. Šupinky sú ako pancier a čosi sa v nich nalieva, čosi rastie.

Nuž, stalo sa , čo sa malo stať. Princezná sa premenila na živý klas. Stála ako zmeravená uprostred izby a iba modré oči pozerali z tej šuštiacej žltosti. Pozerali nechápavo a prosebne, ale pomoci nebolo. V zúfalstve sa zavrela do svojich komnát a celý kráľovský dvor si vydýchol. Konečne mohol kráľ kraľovať a služobníctvo vykonávať užitočnú prácu. Lenže spokojnosť netrvala dlho. V krajine vypukol hlad. Nebolo pšeničky, nebolo ani múky, ani chleba. Bohatú úrodu pohltili princeznine šaty. Keď hlad vrcholil, ktosi pošepol kráľovi, že princezná je klas a že v klase možno bude aj zrno. A tak nechal kráľ vyviezť princeznú na holohumnicu a štyria mlatci si prihotovili cepy. Cupi-lupi, cupi-lupi, klepotali cepy a zrno sa sypalo a sypalo. Bolože to radosti. Všetci sa tešili, iba otĺkaná princezná ronila slzy. Ale ani nemukla. Nech tlčú, nech mlátia, len nech sa zase stane takou, ako bola.

Mlátili týždeň, mlátili dva, vozy rozvážali žltú pšeničku a v kráľovstve zavládol pokoj. Keď si už princezná myslela, že vypustí dušu, prestali konečne mlátiť, a čuduj sa svete – z princeznej spadla posledná pleva a ona ostala stáť na holohumnici iba v košieľke. Smiala sa i plakala, objímala mlatcov i slúžky. A dočista sa zmenila. Nosila už len obyčajné šaty a ku každému bola dobrá ako kus chleba.

Keď v lete dozrievala pšenica, chodievala sa prechádzať na pole a zavše jej vypadla z oka slza. A tu sa za ňou krajom poľa začali ukazovať modré kvietky, celkom také, ako princeznine oči. Odvtedy kvitnú medzi obilím modré nevädze.