Ružová rozprávka – Elena Čepčeková

Ružová rozprávka – Elena Čepčeková

Kde bolo, tam bolo, za siedmimi horami, za siedmimi morami žila raz princezná Ružena. Tá princezná mala veľmi rada ružovú farbu a nechcela, aby v ich kráľovstve bolo vídať inú.

Jej kráľovský otec mal s tým veľké trápenie, lebo každý deň museli liať do potokov malinový sirup, aby voda bola ružová, a každý týždeň museli maľovať okolité hory na ružovo.

Okrem toho on, princezná, služobníctvo i všetci obyvatelia krajiny museli nosiť šaty z ružového hodvábu, takže ho spotrebovali veľké množstvo.

Jedného dňa zistili, že už nemajú na sklade nijaký hodváb. Kráľ dal zapriahnuť štyri ružové žrebce do ružového koča a vyslal poslov do susedného kráľovstva s prosbou, aby im predali všetok ružový hodváb, koľko ho len majú.

To susedné kráľovstvo bolo čokoládové a ružový hodváb tam nemali, preto používali iba hnedý hodvábny papier a staniol.

Čokoládový kráľ dal ružového kráľa pekne pozdravovať a odkázal mu, že ružový hodváb síce nemá, ale že má pekného syna a bol by rád, keby sa jeho čokoládový princ oženil s princeznou Ruženou.

A hneď poslal aj princovu fotografi u v životnej veľkosti v mohutnom čokoládovom ráme.

Princezná Ružena sa nechcela na princovu fotografi u ani len pozrieť, taká protivná jej bola hnedá farba. S krikom žiadala, aby obraz hneď zničili.

Kráľovský otec ju nechcel zarmútiť, nechcel však uraziť ani susedného kráľa, a tak obraz nezničil a dal ho schovať v záhrade medzi ružové kríky.

Čokoládový princ sa nemohol dočkať odpovede, vydal sa teda do ružovej záhrady na zvedy. Práve sa chcel zblízka pozrieť, čo to za obraz majú medzi ružami, keď zbadal prichádzať princeznú Ruženu.

Na útek nebolo ani pomyslenia. No princ sa vynašiel. Postavil sa chytro do rámu a tam stál ani vykreslený.

Princezná Ružena sa usmievala, lebo slnko práve zapadalo a farbilo svojou farbou všetko do ružova. Ešte aj hnedý čokoládový rám dostal ružový nádych, aj princove šaty sa krásne ružoveli.

– Kto si, krásny princ? – spýtala sa.
– Tvoj pytač, – odpovedal princ. – Chceš byť mojou ženou?
– Chcem, – súhlasila Ružena a bežala k princovi, že sa mu hodí do náručia.

Lenže práve vtedy slnko zapadlo a pred princeznou stál mládenec v hnedých šatách v mohutnom tmavohnedom ráme.

Ružena sa pustila do plaču. Držala sa hnedého rámu a plakala, až sa jej čokoláda pod prstami rozpúšťala.

– Veľmi si sa mi páčil, – nariekala, – ale keď si takýto hnedý, nevydám sa za teba.

Pritom si oblizovala prsty od čokolády a náramne jej to chutilo. Pozrime sa, uvažovala, aj keď to nie je ružové, je to veľmi dobré. A to jej prišlo ešte väčšmi ľúto.

Lenže nechcela ustúpiť, a preto fikala:
– Keby si mal aspoň niečo ružové.

– Vieš čo? – povedal princ. – Ak sa staneš mojou ženou, budeme do čokolády dávať ružový krém.

Keďže sa jeden druhému tak páčili, každý trošku popustil – a bola veľká svadba.

A od tej svadby sa robí čokoláda s ružovou plnkou.