Zázračný nos – Marta Hlušíková

Zázračný nos – Marta Hlušíková

Vyzeral ako guľatá reďkovka. Visel na gumičke a čakal. Kedysi ho nosil starý klaun Puf a zabával ním deti. Dnes však klauna niet a nos len čaká.

Vykotúľal sa z cirkusovej šatne, aby bol bližšie k životu. Raz doň kopol akýsi chlapec, potom doň zahryzol pes, a tak sa nos nakoniec prikotúľal k školskej bráne. – Aha, nos! Taký nosieval starý klaun Puf, keď som bol ešte malý, – zohol sa k nosu starý učiteľ matematiky, ktorého sa báli všetci žiaci školy, ale aj školníkov pes Raf. Učiteľ matematiky zdvihol červený nos a až mu tak rukou mykalo, čo si ho chcel nasadiť. Rýchlo sa poobzeral, či je čistý vzduch.

Bol. Nasadil si nos – a div divúci: starý učiteľ bol zrazu malým chlapcom. Sedel v školskej lavici a učiteľ ho ťahal za ucho. Starý učiteľ matematiky si rýchlo zložil červený nos a nervózne sa poškrabal na ľavom uchu. Bola to vtedy nespravodlivosť, nevyrušoval som ja, ale Tóno Múčka, ukrivdene si pomyslel a opatrne položil nos nazad k školskej bráne. – Aký smiešny nos! – pristavil sa pri nose Maťo Hruška, postrach všetkých učiteľov, ale aj školníkovho psa Rafa. Nasadil si nos a ostal ako obarený: on, Maťo Hruška, bol zrazu učiteľom a vysvetľoval zlomky. Žiaci ho však nepočúvali. Hádzali do seba guľkami z plastelíny, jedli, niektorí mali na ušiach slúchadlá a tvárili sa veselo. Ako dobre, že je to iba sen, pomyslel si Maťo Hruška a zložil si nos. Veď ja tie zlomky vôbec neviem! Zavesil nos na bránu a utekal do triedy.

V ten deň bol učiteľ matematiky ako vymenený: vôbec neskúšal a všetkým lenivcom vysvetlil zlomky ešte raz. Maťo Hruška zas pozorne počúval, až sa začalo v triede šepkať, že je asi vážne chorý.

Keď sa skončilo vyučovanie, starý učiteľ matematiky a Maťo Hruška sa nenápadne obšmietali okolo školskej brány, ale nosa tam nebolo. Možno sa pobral za svojím klaunom a možno ho našiel školníkov Raf. Veď aj psy môžu snívať, či nie?

Z časopisu Mamatatajojo č. 8, apríl 1999