Čo je napísané, to mačka nevylíže – Ján Uličiansky

Čo je napísané, to mačka nevylíže – Ján Uličiansky

Čo je napísané, to mačka nevylíže, hovorí naše príslovie. Kocúr Leonardo síce nevedel písať, no vylizovanie misiek a olizovanie labiek mu išlo na výbornú. O človeku, ktorý nemá pekný rukopis, sa zasa hovorí, že škriabe ako kocúr. Leonardo mal škriabanie prísne zakázané. Aby sa mu ten zákaz lepšie dodržiaval, pravidelne som mu strihal pazúriky špeciálnymi klieštikmi. Kocúrovi sa to sprvu nepáčilo, ale časom si na to privykol. Možno preto, že ma mal veľmi rád. Ustavične za mnou chodil.

Nech som robil čokoľvek, Leonardo ma pri tom sledoval, aby sa odo mňa čomusi podučil. Vareniu. Upratovaniu. Ba aj žehleniu. Jeho najobľúbenejšou činnosťou však bolo vylihovanie na stole. Vždy, keď som si sadol k počítaču a začal na ňom písať, kocúrik sa pri mne usalašil. Chvostík si okrútil okolo klávesnice a sledoval, ako sa písmenká jedno po druhom ukladajú na obrazovke. Niekedy, keď som nevedel, ako ďalej, Leonardo mi pomohol. Labkou, chvostíkom, ba niekedy celým telom. Vtedy sa na obrazovke objavilo:

MŇAUKYHAVKYČAVKYPRSK!

Iba som sa pousmial. Leonarda som nikdy nevyhrešil. Veď v počítači je to tak, že čo je napísané, to DELETE ľahko vylíže. Aké však bolo moje prekvapenie, keď som jedného dňa našiel na obrazovke toto:

LABKA K LABKE, SLOVO K SLOVU,

RAZ TO PO MNE ROZLÚŠTIŠ.

VIEM? ŽE TY SI IBA ČLOVEK?

MÁM ŤA VŠAK RÁD AKO MYŠ!

MOŽNO EŠTE TROCHU RADŠEJ.

VEĎ SI DOBRÝ KAMARÁT.

DOKÁŽEŠ SA O ZVIERATKO

VO DNE V NOCI POSTARAŤ.

WOW! Žeby sa kocúr Leonardo naozaj naučil písať?

/Z autorovej knižky Leonardo, kocúr z ulice/