Ako si chcel medveď zahrať futbal – Miroslav Saniga

Ako si chcel medveď zahrať futbal – Miroslav Saniga

Medveď si občas zájde aj na futbalové ihrisko. Neviem, či preto, že by si rád zahral futbal, keby ho chlapci vzali medzi seba, alebo len tak zo zvedavosti. Aspoň na Starých horách sa stávajú také prípady. Futbalové ihrisko je nad dedinou doslova v lesnom prostredí, takže medvede majú k nemu blízko. Zvedavého medvedieho fanúšika raz na starohorské ihrisko prilákal podvečerný futbal partie mladých chlapcov. Tí boli hrou takí zaujatí, že si vôbec nevšimli maca, ktorý sa odrazu zjavil na ihrisku.

Keď ho malí futbalisti zbadali, trielili do dediny tak rýchlo, ako sa len dalo. Zastavili sa až u mňa na Výskumnej stanici.

– Miro, Miro! – vykrikovali pod oblokom.

– Čo sa stalo? – vyklonil som sa z okna.

– Poď na futbalové ihrisko, je tam medveď.

– Je tam toho, – odvrkol som, – ja vidím medveďa každú noc, a nie jedného...

– My to vieme, ale veľmi ťa potrebujeme. Ostali nám tam všetky naše veci. Aj mobily.

– Tak na toto som vám dobrý, – podotkol som s posmeškom. – Takí veľkí mládenci – a pred jedným medveďom zdupkajú.

– Tak nám dokáž ty, že sa nebojíš medveďa, – dráždil ma jeden z fafrnkov.

Čo sa mal robiť? Aby neutrpela moja povesť znalca prírody a zvierat, musel som s chlapcami na ihrisko. Keď sme prišli „na pľac“, medveď sa tam ešte stále motal pomedzi odložené veci a vyciedzal malinovkové fľaše.

– Teraz uvidíme, ako sa nebojíš medveďa, – podpichovali ma chlapci. Povyliezali na plot okolo ihriska a čakali, ako ma medveď ponaháňa, ak ma rovno nezožerie. Dobre, že nezavolali aj televízny štáb, aby nasnímal, ako si medveď vychutná Mira Sanigu, onoho veľkého chválenkára, ktorý už toľkým medveďom prešiel cez rozum...

Keď som však chlapcom postupne všetky veci pozbieral a medveďa do lesa odohnal, odrazu som v ich očiach stúpol na najvyšší možný piedestál. Od tých čias si už chlapci zo mňa neuťahujú, že som chválenkár, lebo som im naživo ukázal, ako sa dá „podobrotky“ poradiť s medveďom.