Poďakovanie za božiu milosť – Miroslav Saniga

Poďakovanie za božiu milosť – Miroslav Saniga

Raz v jeseni som sliedil za murárikom červenokrídlym v mojej rodnej dedine Liptovské Revúce. Podvečer som zistil miesto jeho nocľahu v starom opustenom kameňolome v Tureckej. Veľmi ma to potešilo a už som aj snoval plán, ako ho včas ráno odchytím. Po celý večer som sa cítil šťastný a na tvár mi sadol zvláštny prísvit, ako by som zažil dajaký nadpozemský úkaz. U mňa je to už raz tak: keď sa nanovo stretnem s týmto podivuhodným Božím stvoreniatkom, mám vždy pocit, akoby som sa ocitol priam pred bránami nebies. Tak to bolo aj v onú jesennú sobotu, keď som vysliedil murárikovo nocovisko v kameňolome. Večer cestou z kameňolomu som sa zastavil na „zdvorilostnú“ návštevu u uja Fabína. Aj jemu som musel prezradiť, prečo som ako vymenený. Každý to na mne aj tak hneď pozná. – Ujo Fabin, ak sa mi murárika podarí odchytiť a označkovať, tak zajtra na veľkej omši budem kľačať po celú omšu pred oltárom,“ – zastrájal som sa od nedočkavosti. – Joj, ty pochábeľ! Ty si kvôli tomu vtáčikovi naozaj schopný všetko podstúpiť, – konštatoval ujo Fabín. – A či to bude vari zlé, keď sa poďakujem Pánu Bohu za to, že mi dovolil odchytiť jeho opereného posla? – opýtal som sa. – Zle v tom nič nebude, – odvetil ujo Fabín, – ale čo si pomyslia ľudia? Keď už treba kľačať, kľač si ty len v lavici. Tak to bude lepšie a hlavne sa vyhneš kadejakým rečiam. – Mňa vy veru od môjho úmyslu neodhovoríte, – odvetil som. – Viete, čo to pre mňa znamená, keď sa mi podarí odchytiť murárika. Veď to je dar od samotného Boha a za to sa mu patrí primerane poďakovať. – Si ty ale huncút, – uzavrel ujo Fabín. – To Božie stvorenie sa už ani nedá viacej milovať... A tak ujo Fabín bol jediný z celej dediny, kto vedel, za čo budem v nedeľu v kostole kľačať pred oltárom. Ráno o šiestej hodine som už bol v kameňolome. Natiahol som sieť pred škáru, kde murárik červenokrídly prespal, zaliezol som za vŕbky, aby ma nebolo vidieť. Vytiahol som svätý ruženec, a kým som prešiel všetkými jeho zrnkami, začalo sa pomaly brieždiť. Napätie, ktoré sa vo mne hromadilo od predchádzajúceho večera, ako som vysliedil murárikovu nocľaháreň, dosiahol vrhol znesiteľnosti práve vo chvíli, keď sa murárik vytrčil z dutiny. Ešte chvíľu, už by to moje srdce nevydržalo a prasklo od narastajúceho napätia. Murárik vzápätí vletel rovno do najvrchnejšieho vaku v sieti. – Chytil sa! – zvolal som celý šťastný.

Pribehol som k nemu, aby som ho čo najskôr vyslobodil, odvážil, pomeral a obrúčkoval. Keď som to všetko urobil, vtáčika som vypustil na slobodu a údaje zapísal do zápisníka (06,57 odchyt, 06,58 vyslobodenie zo siete, 07,05 vypustenie na slobodu, 07,06 pocity ako v siedmom nebi...).

No a v kostole sa v tú nedeľu bolo na čo, či vlastne na koho dívať a po celú omšu aj ohovárať. Veď na veľkej svätej omši sa pred oltárom len tak z ničoho nič nekľačí! Bohvie, za čo sa to ten Miro Saniga kajá?! Musí to byť poriadny hriech... Alebo mu vari dakto umrel...? A možno, že sa pominul na rozume...

Predstavoval som si, čo si asi ľudia myslia a čo si šuškajú medzi sebou. Aj pán farár a miništranti hádzali po mne čudné pohľady. Len ujo Fabín si nijaké otázky nekládol, lebo vedel, že to je môj svojrázny prejav hlbokej vďaky Bohu za to, že mi opäť raz umožnil potešiť sa tvárou v tvár zázračnému stvoreniu.