Prorok Rak – Pavol Dobšinský

Prorok Rak – Pavol Dobšinský

Žil raz sedliak, ktorý nemal nič len biednu kravku. Kedysi mával voly, ovce i plnú komoru, no pri svojej hlúpej žene prišiel o všetko.
– Predám aj tú kravku, načo mi je? Aj tak ju nemám čím kŕmiť. Ale čo potom? Z čoho budem žiť? – uvažuje jedného dňa a napokon sa rozhodol, že sa vyučí nejakému remeslu.
Nato vyviedol kravku z maštale a zamieril na trh.
– Keď ju predáš, – volá za ním žena, – kúp mi sukňu, trebárs aj úzku.
– Dobre, dobre, – zavolal jej naspäť. A keďže počul, že žena chce húsku, dodal: – Voľačo už pod zub donesiem.
Na trhu predal kravku hneď. Potom si kúpil kalendár, pečenú húsku a ostatné peniaze prepil v hostinci. Domov sa vrátil až na druhý deň.
Ešte večer, keď si žena líhala do postele, hodila starú sukňu do ohňa, načože jej je stará haraburda, zajtra bude mať novú. Lenže ráno si nemala čo obliecť, chodila po dome v biednej spodnici a triasla sa od zimy. A tak len čo vrzli dvere, volá spoza pece na muža:
– Mužíček môj, daj mi rýchlo tú sukňu!
– Akú sukňu, čo za sukňu?
– Bodajže ťa! Veď som ti volala, aby si mi kúpil čo akú úzku.
– A ja že húsku, – klepol sa muž po čele. – Húsku som kúpil, na, najedz sa a čuš!
Čo chuderke ostávalo. V spodnici sa ukázať ľuďom na oči nemohla, a tak sedela za pecou a čušala. Zatiaľ muž listoval v kalendári, vypliešťal oči na tie haky-baky, ktorými bol popísaný, a odrazu mu skrslo v mysli, ako sa uživí. Dal medzi ľuďmi rozhlásiť, že má zázračnú knihu, z ktorej všetko uhádne. Ak teda niekomu niečo skapalo, nech len príde k nemu a ukradnuté bude mať späť.
Dlho nik neprichodil. Ale raz, ako tak sedí za stolom a tvári sa, akoby lyžicou vychlípal všetku múdrosť sveta, vpáli do izby sused.
– Susedko, – začne.
– Aký susedko, čo za susedko, ty grobian! Či sa to tak chodí k prorokovi? Vyjdi von, pekne zaklop, a ak ti zavolám ´slobodno´, vojdeš a snímeš predo mnou klobúk. Potom sa budeš so mnou zhovárať pekne ako s pánom. Rozumieš?
Milý sused prikývol, a keď znova vstúpil, pozdravil sa a potom už vraví:
– Pán prorok, skapali mi dva voly. Keby ste mi povedali, kto mi ich vzal, dám vám dvadsať dukátov a kilo hrachu. Takého vyberaného ako zlato.
– No vidíš, kujon, takto treba. Teraz choď po dukáty a hrach. Voly sa nájdu.
Naradovaný sused, akoby už voly mal doma, zaraz priniesol peniaze aj vrecúško hrachu.
– Poď sem, – vraví prorok, – a pozri, ak máš oči! Tento tu s týmto krivým kolenom, ukazuje v kalendári na jedno ohnuté písmenko, – ten ti ich v noci odviedol zo stajne. No ak ti ich do zajtrajšieho rána neprivedie späť, okrivie aj na druhé koleno. A potom ho už máme v hrsti.
Ako blesk sa roznieslo po dedine, že tak a tak, ukradnuté voly sa nájdu a že s tým, čo má krivé koleno, bude zle. 
Krivé koleno mal v dedine len Kubo z dolného konca.
Onedlho priletel ako bez duše a v rukách mrví klobúk:
– Pán prorok, doma ste?
– Doma. Čože chceš, krivá duša?
– Veď duša ako duša, – horekuje Kubo, – tá dosť vzdychala, ale telu sa chcelo kradnúť. Veď viete, kvôli tým dvom volom som prišiel. Už aj preto, aby nebolo horšie.

– A čo dáš, aby nebolo?
– Dám toľko ako sused, i peňazí, i hrachu.
A o chvíľu boli dukáty i hrach u proroka a do rána voly v susedovej stajni. Takto sa pomaly nachodili skapané veci i tomu, i tamtomu a prorokov mešec i komora sa zapĺňali.
Ženu choval dobre, ale tú sukňu, hoci aj úzku, nekupoval a nekupoval, lebo si zakaždým pomyslel: Dobre je tej za pecou, keby šla medzi ľudí, mohla by mi pokaziť remeslo.
Raz zmizol panej v kaštieli zlatý prsteň. A hoci prevrátili kaštieľ hore nohami, nebolo ho a nebolo. A nik nevedel ani len nadškrtnúť, kto ho mohol vziať. Rozniesli sa chýry, že pani ponúka sto dukátov tomu, kto prsteň nájde, a že toho, kto ho vzal, budú lámať v kolese. Za chýrmi doletel k prorokovi sluha z kaštieľa. Vpálil do izby, či vie, keď je veštec a prorok, čo panej skapalo, a aby to hneď a zaraz našiel. 
– Čo tvojej panej skapalo, to viem, – vraví chlapík, – a viem aj to, že si neokrôchanec, keď vojdeš k prorokovi, akoby si vbehol do maštale.
A vyhnal ho.
Pustil ho, až keď sluha pekne zaklopal a uklonil sa. I tak však nahnevano vraví: 
– A pani veľkomožná mali tiež vedieť, že prorok k pánom nechodí peši. Ak niečo chcú, nech po mňa pošlú hintov.
Pani poslala koč a prorok s roztvoreným kalendárom v rukách sa hrdo doviezol do kaštieľa. Tam si vypýtal osobitnú izbu, sedem dní času, vyberané jedlá a vína, kým zo svojej vzácnej knihy vyčíta, kde je zmiznutý prsteň.
Veľkomožná privolila, veď bola paňou v dome, keďže pán na celý týždeň kamsi odišiel.
Milého proroka chovali ako pavúka. Lenže jeho žene bolo doma o hlade a zime všelijako, len dobre nie. Keď to už nemohla vydržať, pustila sa hanba-nehanba aj v spodnici do kaštieľa za mužom. Sluha, čo bol u proroka, chcel mu spraviť naprotiveň a pustil ju k nemu. Čo si už milý prorok mal s ňou počať? Chlácholil ju, aby už teraz čušala, že sa tu dobre naje, že o chvíľu začnú nosiť na stôl jedlá. Zaiste budú až troje. A keďže počul prichádzať prvého mládenca s večerou, vraví:
– Pozri, už sme pri prvom!
Mládenec to začul a len ho tak striaslo od strachu, lebo patril k tým, čo ukradli panej prsteň. Keď zas niesol jedlo druhý, prorok zvolal:
– Ženička moja, už sme pri druhom!
Aj tomuto mládencovi stuhla krv v žilách. A keď prichádzal tretí, prorok zajasal:
– Či som ti nepovedal, že sa dočkáme aj tretieho?
Tento mládenec padol pred prorokom rovno na kolená:
– Je to tak, načo tajiť, – horekuje. – My traja sme ukradli prsteň. Len to, prosím, zariaďte tak, aby ste nás neprezradili. Prsteň vrátime a vám dáme všetky dukáty, čo máme.
– Vedel som, že ste to vy, – zatváril sa prorok múdro a dodáva: – Peniaze doneste hneď a prsteň dajte ráno zožrať najväčšiemu moriakovi na dvore. O ostatné sa už postarám.
Peniaze boli zaraz na stole. Sluhovia, pravda, tŕpli, ako to všetko bude, ale náš prorok spal pokojne.
Ráno potom šiel za paňou a vraví jej, že už vie, kde je prsteň.
– Kde? – pýta sa pani nedočkavo.
– V moriakovi, – vraví prorok.
Pani neveriacky pokrútila hlavou, že nie, že tomu neverí, veď ako by k nemu chudák moriak došiel.
– Zarežte ho a presvedčíte sa! – trvá si prorok na svojom.
Panej je moriaka ľúto, chce ho ešte pár mesiacov prikrmovať, ale keď prorok trvá na svojom, oľutuje pekného vtáka. A hľa, zlatý prsteň tam ti mu bol v hrvole. Hneď odčítala prorokovi sto dukátov, a aby sa poberal, kým pán nepríde domov.
– A veď by som šiel, – rečie prorok a ukáže si na ženu, – ale akože pôjdem na posmech sveta za bieleho dňa s touto tu v spodnici, aj to biednej.
Pani jej prikázala dať svoje najčervenšie šaty. Nuž viezol sa prorok hrdo s hrdou von z kaštieľa. Cestou ich stretne pán a čuduje sa, čo to, ako to, že sa taká osoba vezie v najkrajších paniných šatách. Tajiť sa nedalo, všetko pekne-krásne vyšlo najavo.
– No, keď ste vy taký prorok, vyskúšam vás ešte aj ja, – riekol pán a prikázal prorokovi vrátiť sa do kaštieľa.
Tam dal pripraviť veľkú hostinu. Keďže ešte predtým pozval na ňu dvanástich pánov, sluhovia priniesli na stôl dvanásť odkrytých mís a jednu trinástu, prikrytú. V nej bolo jedlo, ktoré pán priniesol so sebou. Prorok mal uhádnuť, čo to je.
A veru nevedel.
– No hádaj! – súril ho pán.
Prorok mlčí, pot mu cícerkom tečie po chrbte. 
– Nepočuješ?! – zvýšil pán hlas.
Nešťastník, nevie kam z konopí, a keďže sa volal Rak, len si zhlboka vzdychol:
– Ej, Rak, Rak, už ti je amen!
– No ale toto! – žasne pán a odkryje misu. A na nej veľký rak, uvarený pekne do červena.
Všetci, čo tam boli, vypleštili oči. Neviem už, či len na toho červeného raka, či aj na tú prorokovu múdrosť. Ale vraj každý z tých pánov dal potom ešte prorokovi po sto dukátov, a aby múdrosť nechodila peši, dali ho odviezť v koči domov.
Mal už náš sedliačik zas s čím gazdovať. Len s tou svojou ženou, hoci už mala aj novú sukňu, a nie úzku, sa pre jej hlúposť neraz pochytil. Keď však bolo najhoršie, požičal jej trochu zo svojho rozumu a zas bolo dobre.
Ako jej to požičiaval?
Hja, dobrý prorok a súci chlap vie všetko.