Stalo sa to na dvore – Pavol Štefánik

Stalo sa to na dvore – Pavol Štefánik

Po dobrých raňajkách podišiel moriak k válovu s vodou, aby si uhasil smäd. A čo vidí? Vo vode lesklej ako zrkadlo leží iný moriak. Hneď mu prišlo na um, že je to jeho kamarát.

– Udri, udri, – začal volať o pomoc. Prvý pribehol baran. Pozrel do válova, a z plného hrdla zabľačal: – To nie je moriak, ale baran. Zoskočila koza z neveľkého voza, kde chrumkala zvyšky sena, rovno k válovu. Bola zvedavá, kto sa to v ňom utopil. Pomykala hlavou, až sa jej brada triasla a zamékala: – To nie je moriak, ani baran, ale koza. Celkom iste ju poznám. Moriak i baran iba nechápavo na ňu pozerali. Z kurína zletela na válov sliepka. Len čo nazrela do vody, zakotkodákala: – Načo sa hádať, keď je tam sliepka! Koník zaerdžal, že vo válove je koník.

A popri tom dupotal kopytom. To aby ostatných uistil, že je to tak. Tá krava, čo mlieko dáva, zamúkala skrátka, že sa jej tam utopila dobrá kamarátka. Zvedavé prasiatko, čo vyšlo z chlieva zakrátko, pri válove takto zakvíkalo: – Stavím sa o prasiatko – sporiteľničku, že je tam prasiatko. Z búdy sa na dvor vybral pes. Keď sa chcel napiť, tak sa zľakol, že len horko – ťažko zaštekal: – Smútim ako nik, utopil sa psík. Mačka zamraukala: – _ To nie je hračka. Je tam známa mačka. Bude opletačka.

Každý tvrdil svoje. Moriak videl vo vode moriaka, baran barana, sliepka sliepku, koník koníka, krava kravu, pes psa, mačka mačku a prasiatko takisto prasiatko. Všetci chceli mať pravdu. A preto vznikla z toho nevídaná škriepka. Rozriešil ju múdry káčer. Skočil do válova a dovtedy sa v ňom čvachtal, kým všetku vodu z neho vyšpliechal. Na dne zostalo len trochu blata. Nikto tam neležal, nikto sa tam neutopil.

Z časopisu Včielka, marec 1999