Rodičia naopak – Anna Robertová – Michalová

Rodičia naopak – Anna Robertová – Michalová

Po vyučovaní sa Marcel rýchlo naobedoval, odniesol taniere a bežal do telocvične. Mal plné popoludnie. Tréning, angličtina, nákup aj na poštu musí zabehnúť a ani večera pre tatina nepočká. Chodil domov neskoro a Marcel chcel mať dovtedy všetko hotové. Možno dnes urobí večeru mamina. V duchu sa pri tej predstave zasmial. Už dávno ho neprekvapila.

Keď otvoril dvere do bytu, privítala ho modravá žiara monitora.

„Ty už sedíš za počítačom? Vypni ho!“ volal vyčítavo od dverí.

„Vyvesila som už bielizeň a umyla riad,“ ozvalo sa od monitora.

„Vážne? Tak to si ma prekvapila, pochválil spokojne mamu. „Vieš ako je vonku krásne? Nechceš sa ísť poprechádzať? Takto si len kazíš oči,“ začal Marcel svoj každodenný rituál.

„Ale, Marko, nechaj ma trošku sa pohrať.“

„Nenechám. Myslím, že to ja by som sa tu mal hrať. Vieš, že už ani tatinovi sa to nepáči. Chceš tomu úplne prepadnúť? Chceš sa dostať do liečebne?“ dobiedzal vytrvalo.

Prestaň Marko, už končím.“

„Kedy presne?“

„Neviem.“

„Je mi to jasné. O hodinu, keď príde tatino.“

„Nie, o pol hodiny končím. Môžeš mi veriť.“

Marcel neveril. Vždy to bolo tak. Sľúbila to o pol hodiny, ale skončila, až keď tatino zaštrkotal kľúčmi v zámke. Vôbec to nechápal. Čo na tých hrách všetci vidia? Veď to je stále to isté. Niečo naháňaš a strieľaš do toho. Marcel ale na také sprostosti nemal čas. Škola, tréning, krúžky, nákupy a drobné domáce práce ho tak zamestnávali, že na počítačové hry mu čas nezostal. Koniec koncov, podobne na tom boli všetci jeho spolužiaci a spolužiačky. Riešili to už aj na triednickej hodine, ale pani učiteľka sa k tomu nevyjadrila. Určite bola taká istá ako ich rodičia. Veď aj Marcelova mama bola učiteľka.

Všetci dospeláci sa zbláznili. Prestali chodiť do kín, divadiel a na koncerty, o športe škoda hovoriť a o domácnosť sa postupne začali starať deti.