Ako ma tréma dostala – Ľubica Vopičková

Ako ma tréma dostala – Ľubica Vopičková

– Janka, ideš! – ozvalo sa šeptom spoza môjho chrbta. To ma
triedna upozornila, že mám ísť dopredu a predniesť poďakovanie učiteľom a rodičom.

Nechápem, prečo na koncoročnú slávnosť vybrala práve mňa –
ako keby nevedela, že som najhanblivejší tvor vo vesmíre a v okolí.
Veď som jej vravela, nech radšej povie niekomu inému. Ale ona sa
cez tie svoje okuliare na mňa pozrela takým pohľadom, že by zamrzla aj ťava na Sahare. Tak som teda súhlasila – čo som mala robiť?!

Teraz je v telocvični nastúpená celá škola – úplne všetci. Zamračený riaditeľ, matikárka, ktorá na mne sedí, Mišo z béčky, čo sú doňho všetky baby, no a aj moji rodičia. To bude trapas trapasovský!
A pred týmto davom mám teraz akože predniesť príhovor. To určite! Tak toto ja neprežijem. Na toto nemám nervy. Mala som sa dať radšej vyhodiť zo školy, zavrieť v hladomorni alebo do konca života v školskej jedálni umývať riad. Ako som sa len na toto mohla dať nahovoriť?!
To, čo teraz prežívam, je určite začínajúci infarkt. Poobzerala
som sa po telocvični, či bude mať záchranka dosť miesta, keď si po
mňa príde. Papier s textom je už taký prepotený, že sa mi rozpadáva v rukách. Hrdlo mám stiahnuté – možno sa cestou dopredu udusím a budem mať pokoj.

Cestou k rečníckemu pultu mi neujde úškrn Miša z béčky – no dovidenia, to mi ešte chýbalo! Trasiem sa na celom tele, takže určite vyzerám ako práčka pri odstreďovaní. Ešte asi desať metrov – vydrž! – hovorím si, aby som nezakopla. Jazyk mám prilepený k podnebiu a prepotenú blúzu by som mohla žmýkať. Je mi na odpadnutie.
Rečnícky pult je už tesne predo mnou. No čo – aspoň sa budem
mať čoho zachytiť, keď zamdliem.

– Milí u-u-uči-učitelia, – zakoktala som sa. Všetci žiaci ako na povel vybuchli do smiechu. Červeň mi začala stúpať od topánok až ku korienkom spotených vlasov. – Milí uči-čitelia a rodičovia... ehm – rodičia! – Hlas sa mi triasol a znel priškrtene. Rodičia aj učitelia sa mrvili na stoličkách a bolo im trápne.
Snažila som sa pokračovať, no bolo to čoraz horšie. Cez smiech
deciek a odkašliavanie rodičov som už ani nepočula, čo hovorím.
Pred očami sa mi robili tmavé šmuhy, takže sa mi text rozmazával
a chvíľami úplne mizol. Namiesto „ďakujeme za vašu podporu"
som učiteľom poďakovala za ich „potvoru" a rodičom som zasa
miesto úprimnej vďaky" vyjadrila ,,úprimné vlaky". Po chrbte mi stekali Niagarské vodopády potu a hrozne sa mi chcelo ísť na vecko.
Prváčikovia sediaci vpredu na mňa robili grimasy a vyzerali ako zú-
rivé šimpanzy, ktoré ma minulé leto opľuli v ZOO. Telocvičňa pripomínala úľ plný včiel pripravených vzniesť sa, obkľúčiť ma a celú doštípať.

Konečne som sa prehrýzla k poslednej vete. Urobila som v nej asi pätnásť chýb a po poslednom slove som pomaly dvihla zrak ponad pult. Decká sa od smiechu váľali po zemi, matikárka bola bordovo červená a triedna sa schovávala za stlp, aby ju nevidel riaditeľ. Zachytila som pohľad Miša z béčky – rehotal sa ako divý, až mu z tých jeho čiernych očí striekali slzy. Kamošky z triedy sa tiež pučili od smiechu a keď zbadali, že sa na ne dívam, zakryli si ústa. Vyplašeným pohľadom som hľadala rodičov. Otec vyzeral nahnevane a mama radšej uhýbala očami. Vtom ktosi vyskočil a na plné hrdlo zakričal:

– Čo tam vpredu vôbec robíš? Si hrozná, počuješ?
Šum zosilnel a vtom sa začali pridávať aj ostatní:

– Áno, bolo to strašné!

– To si tomu dala!

– Totálne si to pohnojila!

Ľudia začali vstávať zo stoličiek a prváčikovia po mne hádzali paradajky, čo im zostali z desiatej. Jedna rozpučená mi padla za golier a vytvorila fľak na bielej blúze. Stála som tam ako ranený vojak v poli,
zatiaľ čo sa pridali aj ostatní a hádzali do mňa, čo prišlo: banánové
šupy, peračníky, papierové lietadielká, plastelínové guličky. Jedna
z nich ma trafila priamo do oka. Au – to bolelo!

Strhla som sa na bolesť v ľavom oku. Nechápavo som hľadela na
ceruzku v ruke, ktorou som ešte pred chvíľou písala príhovor rodičom
a učiteľom. Ako som len mohla zaspať pri stole? Na čele som mala
kropaje potu. Fuj – to bol teda sen! Ešte stále mi prudko tĺklo srdce.
Tak toto sa mi hádam zajtra pri tej záverečnej slávnosti nestane!

– Jani, máš telefón! – zakričal na mňa z haly oco. A už mi aj vtrhol
do izby s mobilom v ruke.
Displej ukazoval neznáme číslo.

– Haló? – ozvala som sa rozospato.

– Nazdar, tu Mišo! – počúvala som neveriacky tmavookého idola
všetkých báb. – Nešla by si zajtra so mnou po tej školskej slávnosti
na zmrzku?