Letí, letí... – Jozef Mokoš

Letí, letí... – Jozef Mokoš

Letí, letí,
všetko letí,
čo má
aj nemá
krídla
v letnom vetre,
všetko letí:

papier z mydla,
sukňa, svetre
z balkóna,
malé deti,
pavučiny,
záclona,
šarkan z Číny,
tóny z flauty,
kornútiky zo zmrzliny,
kozmonauti,
bocian, ktorý maminke
nosí deti v perinke, zaľúbené
listy stromov
pestré ako konfety,
dva vetrone,
lesné vône,
klobúk pána Cyrana,
svetlo,
ktoré na zem letí
od večera do rána
a potom si na ne deti
pekne-krásne posvieti,
vzdušné víry,
TU 104,
nad ktorým vždy leteli
všetci strážni anjeli,
letný dážď
a ten plášť,
ktorý každý prevráti,
keď sa vietor obráti,
sadze
ako čierny sneh,
detský smiech,
biely závoj z mladuchy,
lopúchy,
poruchy,
čo bývali na terase
vždy vo vašom rozhlase,
lietajúce rybičky,
pánbožkove kravičky,
básničky
a pesničky,
čo ste ešte nepočuli.
Barón Prášil na delovej guli,
slnečníky z cukrárne,
mračná dymu z továrne,
hviezdny prach,
ježibaby na metlách,
oblaky podobné plachte
na nebeskej jachte
a to drobné páperie,
ktoré vietor až do neba zoberie.

Letí, letí,
všetko letí,
aj lupienky,
čo trhajú zaľúbené
veľké deti
z margaréty,
a ako bodka za vetou
letí plod
na lipovom liste,
letí ako raketou.
Čo mu ide o život?
Samozrejme, iste.

Letia, letia
zástavy,
lampášiky z púpavy,
cirkusové piliny
a jeden dáždnik rodinný
nad záhonom ruží
krúži.

Deti, ktoré za ním pozerajú
spoza plota,
v očiach majú
slzičky.

Dáždnik
je odrazu
ako štvrtinová nota
maličký,
ako nota
z jednej peknej pesničky.

Aj tá moja babka,
malá ako kvapka,
drobná ako včela,
tiež mi takto,
z ničoho nič,
až do neba odletela.