Poklad v Moravskom Svätom Jáne

Poklad v Moravskom Svätom Jáne

Ľahučký piesok vír točí,
vetvami vietor kýva.
Zahľadí sa tme do očí
a jeho pieseň clivá

tak cez dedinu do noci
jak čistá voda tečie.
Smutno je a niet pomoci.
Zas hrozí nebezpečie.

Turci sa hnali dedinou.
Každý sa hrôzou desil.
Len kováč s túžbou jedinou
pre deti schoval kdesi

majetok celý, poklad svoj.
Konal hneď múdro, rezko.
Nuž, už sa môže strhnúť boj.
Imanie prikryl pieskom,

na ľavom brehu Moravy
v kotlíku zo železa,
keď večer s rúškom modravým
k dedine z lesa zliezal.

Prestala hrozba napokon
a skončili sa boje.
Keď pominul sa bitky zhon,
muž riekol: „Deti moje,

poďte vziať veci, čo som skryl,
veď majú cenu značnú.“
Tak vzali krompáč, malý rýľ,
že ihneď kopať začnú.

Kráčali, kam ich viedol on,
no cestou sa len preli,
a kováč na to synom trom:
„Ja dám vám kotlík celý,

len musíte sa dohodnúť
a ako deliť bratia.
Inakšie - končí naša púť
a radšej nech sa stratia

predmety, čo som vám chcel dať,
dedičstvo vašich dedov!
Čo na to povie vaša mať,
že stretnete sa s biedou!?“

No chlapci kvôli pokladom
tak hádali sa stále,
až opustili rodný dom
jak vlci dúpä malé.

Morava večne drží stráž.
Vždy nad pokladom bdela.
Tak čo si dostal, to si váž,
veď načo je mať veľa,

no blízkych stratiť popritom,
len pre sebecké hádky.
Keď rozdúchaš spor – horí to.
A život je tak krátky!