Kvapka menom Kamila – Jana Humeníková (HK poézia)

Kvapka menom Kamila – Jana Humeníková (HK poézia)

Čľupla kvapka do rybníka
rovno medzi rybičky,
spadla z neba vysokého
a s ňou kvapky – sestričky.

Donedávna na belasom
oblaku sa vozila
malá kvapka nezbednica,
vlastným menom Kamila.

Ale teraz vráťme že sa
pekne hneď na začiatok,
veď v prírode – to je jasné,
vždy musí byť poriadok!

Keď slniečko krásne hreje
v celom našom chotári,
z riek, rybníkov i potokov
vodička sa odparí.

A už stúpa vodná para
hore k bielym oblakom,
tam sa schladí, vzniknú kvapky,
hľadia na zem so strachom.

„Čo si teraz, čo počneme,
tak ďaleko od zeme?
Z tej výšky sa hlava krúti!“
nariekajú zhrozené.

Na to sestrám vraví kvapka…
Viete, ktorá? Kamila!
„Len čo trochu podrastieme,
do tanca vás pozývam!

Z nášho tanca vždy má radosť
vysmädnutá suchá zem.“
Jej hlas počuť už zďaleka:
„Kvapky dažďa sem sa – sem!“

Potom stíška každá kvapka
usína už bez strachu.
Počkajú, kým povyrastú,
v mäkkom bielom oblaku.

A o chvíľu?

Pozrite sa von oblokom
na ten tanec vo vzduchu!
To tancujú kvapky dažďa:
na nôžke, na hlave, na bruchu…

Čľupla kvapka do rybníka
rovno medzi rybičky,
spadla z neba vysokého
a s ňou kvapky – sestričky.

Donedávna na belasom
oblaku sa vozila
malá kvapka nezbednica,
vlastným menom Kamila.

A tak by sme bez prestania
hovorili o vode,
ktorá takto dookola
obieha nám v prírode.