Žltá ľalia – Ján Botto

Žltá ľalia – Ján Botto

Stojí, stojí mohyla,
Na mohyle zlá chvíľa,
Na mohyle tŕnie chrastie
A v tom tŕní, chrastí rastie,
Rastie, kvety rozvíja
Jedna žltá ľalia.

Tá ľalia smutno vzdychá:
„Hlávku moju tŕnie pichá
A nožičky oheň páli –
Pomôžte mi v mojom žiali!“

Hej, stará mať, stará mať,
Vy budete o tom znať –
Povedzte nám, keď viete,
čo je to tu za kvietie?

To je, deti, to je tá
Evička tu zaklätá. Sadnite len okolo,
Poviem vám, jak to bolo.

Stála tu raz chalupčička
Sama, sama, samučičká.
Stála ona medzi lesy,
jak ľalia medzi plesy;
A v nej mužík so ženičkou,
Ako holub s holubičkou.

Hej, Evička, anjel biely,
Nedal bych ťa za svet celý!
„Ja,Adamko, bez teba,
Nechcem ani do neba!“
Tu dva prsty hore vzali,
Na zem, nebo prisahali:
„My budeme večne svoji,
Nás ani smrť nerozdvojí!“
Vejú vetry, povievajú,
Dni za dňami uchádzajú;
A Adamček sám s Evičkou,
ako holub s holubičkou.

Raz Adamček sadne k stolu,
Skloní bielu hlávku svoju:
Ach, Evička, má perlička,
Choď na čistec do lesíčka!
Kým Evička s čistcom beží,
Už Adamček mŕtvy leží.

Pod prah si ho pochovala,
Aby naňho pamätala:
„Spi, Adamko, v pokoji,
My budeme vždy svoji!“

Prešiel rôček – aj žiaľ z očiek.
Ktosi klope na oblôček:
Kto to, kto to? „Ja som z mesta,
Blúdim – neznám, kde tu cesta?“
Tam napravo, mladý pane,
Za potokom, na tej strane!

Vejú vetry, povievajú,
Dni za dňami uchádzajú;
Sotva prejdú tri či štyri,
Už k chalúpke chodník šíry.
A v chalúpke pán už známy
V čiernom fračku – (s kopýtkami).

O polnoci prah zapuká:
Kto to? „Ženo, pusť ma dnuká!“
Kto to? Bože! Či to on?!
„On, tvoj Adam ide von,
Ide, ide spod prahu:
Čis´ držala prísahu?“

„Idem, idem, moja žena,
už som tu von po kolená!
Idem, idem, spod prahu:
Čis´ držala prísahu?“
Vrznú dvere: „Tu ma máš!
Žena moja, či ma znáš?!“
Ach, čo to máš za podobu?
„Žena moja, ako z hrobu.“

Len čis´ to ty, Adam ľúby?
Tvár bez nosa, dlhé zuby.
A čože tak hŕkaš nimi?
„Huj, od zimy, huj, od zimy.“

Jaj, nechoď sem, bojím sa ťa!
„moja ľúba, čomáš z dáťa?
Boj sa, ženo,či neboj:
Tys´moja raz a ja tvoj!“
Vtom ju pojme do náručia-
On rumenie, ona bľadne:
Kohút spieva – víchry zhučia –
I všetko sa vraz prepadne.

Vysvetlivky:

• mohyla – násyp nad hrobom 
• čistec – liečivá bylina