Či jesto pravda na svete – Milan Rúfus

Či jesto pravda na svete – Milan Rúfus

Či je pravda na svete? Ó, nebuď
démonov a nežeň ku kraju!
Milióny ľudí k zemi, nebu
tisícročia takto volajú

A ty, dcéra slúžtičiek a sluhov,
dieťa driny, ústrkov a bied
čo urobíš s touto večnou túhou?
Čo k nej pridáš? Vari odpoveď?

Žili dvaja bratia . Osireli,
Ťažilo ich prázdno po dome.
„Poďme brat môj, čo by sme tu chceli,
v tejto opustenej Sodome.?

Nebudeme nad popolom smútiť,
Plačom kriesiť navždy skončené.
I nám bude lepšie v zabudnutí."
„Nedbám braček, nechže pôjdeme."
„Poďme zvedieť čo sme nevedeli:
že či jesto pravda na svete."
Budeme hľadať, chodiť hore-dolu svetom,
V rečiach ľudí po tej pravde pásť."
„Ale ak nám rieknum že jej nieto,
z dedičstva mi vrátiš svoju časť!"
„Išli teda bratia medzi svet.
Pýtali sa ľudí a tí riekli:
„Či je pravda? Ach, jaj, pravdy niet!"
Jeden vravel: Čože by ste chceli?
Pravda? Aha, prázdno na stole!
Ani spánok nepatrí mi celý.
To je pravda – bič a mozole?"
Druhý zasa:" Pravda? Na čo to je?
Postačí nám bohatstvo a moc.
Pravda je keď blázon robí vietor.
A vy ste tí blázni, dobrú noc."
„Možno sa nám skrýva", probuje to.
„Dedičstvo? Ber, neľutujem strát,
Hľadajme ju, bez nej žitia nieto,
Vydrž ešte chvíľu, so mnou, brat.
Budeme sa pýtať vo dne v noci
Všetkých živých: ak ju ani tak neuvidia
Tieto moje oči,
Vylúp mi ich, darujem ti zrak!"
No ľudia i teraz, ako vtedy
Dávali im jednu odpoveď:
Možno, že aj bola voľakedy, ale dneska veru pravdy niet.
„Dosť už bolo! Sem tie oči z hlavy!
Nikdy už tú pravdu neuzrieš.

„Život náš, ty temný, krásny, krutý,
všetko si ber, iba jedno nie.
Celý vesmír do neho sa zrúti,
Ak by človek stratil svedomie.
Mal by oči, ale bol by slepý.
Sýty by bol, a žil o hlade.

Prázdny ako pohodené črepy
Na zemi, v tej krásnej záhrade.
A ja slepý vidím na dno dejov.
Preto si Ťa pravda, nepustím.
Slniečko, čo hreje nad nádejou,
Studňa, ktorá chladí na púšti!