Žijem v zvláštnej dobe...

Žijem v zvláštnej dobe...

Žijem vo zvláštnej dobe
na zvláštnej Zemi.
Na Zemi, kde už ani slnko
nesvieti tak ako kedysi.

Žijem v dobe,
kde ľudom v hlavách tikajú pomyselné hodiny.
Tik-tak-tik-tak. Rýchlo!
Naše životy zrýchlené.
Ďalej sa zamýšľam, Kde si v tom celom ty?

Žijem v zvláštnej dobe.
Na zvláštnej Zemi.
Obchody zavreté.
Ľudia, čo majú predsudky.
Metrové odstupy.
Nekýchaj!
Nekašli!
Kašli na to...
Schovajme sa za múry.
A v tichu seba hľadajme.
V búrke plnej chaosu bezmocne ďalej tápajme.

Žijem v zvláštnej dobe.
Na zvláštnej Zemi.
V dobe, čo nám zakrýva úsmev za predraženým kusom látky.
Cítim sa ako v nemocničnej chodbe, keď prechádzam sa po Sliači.
No toto stále nestačí!
Kto to všetko potlačí?
Keď tvojich blízkych to tvrdo poznačí?
No kto?

Doktor? Sestra?
Ochrancovia nás všetkých,

čo v talianskych uličkách pomáhajú bezvládnym utiecť pred tým všetkým.
Skúsme im to uľahčiť.
Je to v našich silách.
Chcem vám tým len naznačiť, že krv vo vašich žilách
nie je len stála samozrejmosť.

Stále žijem v zvláštnej dobe.
Na zvláštnej Zemi.
No niečo na nej je iné.
Na Zemi, ktorá už nezniesla všetku tú ľudskú rýchlosť.
Stratili sme v nej zmysel.
Význam tejto pauzy.
Skúsme zastaviť.
Modliť sa.
Vážiť si rodiny po boku.
Im sa chváľme svojím úsmevom.
Vážme si ich prítomnosť.

Skúsme len.
Byť.
Existovať.
Pre toho jediného.
A pre seba.