Vidíš?

Vidíš?

Vidíš? Kalendárom dátum letí.
Pamätáš? Včerajškom štrbavé deti,
obracali pieskom dúhové formičky,
zaspávali bozkom mladej mamičky.

Hlavy plné radostí,
myšlienky bez starostí,
slobodní leteli rozprávkou,
za vesmírnou posádkou.

Keď boli trocha väčší,
múdrejší, ba aj smelší,
vítali prvé návštevy,
prvé lásky, prvé bozky, prvé vrásky.

Vyrástli z popísaných tričiek,
zo zapýrených červených líčiek.
Z bláznivých obohratých fráz,
dospelosť privítať museli raz.

Ráno prišla stereotypná túra,
zo stola pozerá výpočtová faktúra.
Jedným očkom na mňa žmurká,
v hlave kalamita, dážď i búrka.

Pýtam sa – „Načo mi je matura?“
Odpoveď nehľadám – som divná nátura.
Dookola papiere obraciam späť,
netrpezlivo čakám, nech už je päť.

Na večer energiu našetrím,
nech priateľom náladu vylepším.
Nech všetkých pobavím pri sladkom víne,
nech úsmevom poďakuje i dievča vesmírne.

Zabaviť sa – teraz je čas,
veď mladým budem len jeden raz.
Rozprúdim krv vtipnými hláškami,
užijem život plnými dúškami.

A keď raz príde na rad dieťa,
obetujem všetok čas pre to kvieťa.
Zaplatím strelené inkaso,
za obraz nástenný – celkom jak Picasso.

Dúfam, že stretnem takú žienku,
čo postojí za životnú zmienku.
Dúfam, že pri šálke čaju pery sa zasmejú,
dúfam, že i po rokoch rečníkov zahrejú.

Vidíš? Voňavým letom dátum letí.
Cítiš? Vo vzduchu smiech radostných detí.
I ja, i oni, nechcú prežiť nudný život,
bez úsmevných, vtipných príhod.
Zuzana Betáková, 8. ročník