Slúžka – Ladislav Novomeský

Slúžka – Ladislav Novomeský

Ja,
furko mária,
prišla som s mnohými na svet,
aby sme žalovali:
na boha,
na ľudí,
že na tvár dvoje lesklých očí dali,
a dušu,
srdce,
ktoré nás strašne dusí,
nám dosiaľ nevyrvali z hrudi,
že celý svet sa vidieť, dýchať musí.

K bucľatým deťom
nedošli traja králi,
len ľudia blízki
k tým detským slabým nôžkam do kolísky
šedivé málo dali
a dnes
a teraz
my z toho mála nič sme nedostali.

Dve oči
zviazané k hrane dreveného šafľa
neuzrú nikdy na striebre steny
Helenu Makovskú
v úlohe
nevernej ženy
a očiam lhať sa musí,
že v svete
krásy neni.

Nás špinavá chladnosť kuchýň chová,
ona je mŕtva, nemá,
nikdy nám nepovie:
v Paríži tančí Yvetta Gilbertová
a očiam lhať sa musí,
že svet radosti nemá.

Od hrany šafľa k radosti
neschodná vedie cesta,
studený zákon odvážnych
tak kruto,
kruto trestá.

A oči, srdce, ktoré v tele máme,
ktoré v nás chladnosť kuchýň nezadusí
a chtivú chtivosť nedoláme,
raz povie,
aby sme si vzali
to, čo sme v svete nedostali,
bo život raz sa chutnať musí.

Z kuchyne k radosti
neschodná vedie cesta
a zákon odvážnych
tak kruto,
kruto trestá.

Lež sladko chytiť v dlane
raz krásu,
radosť malú,
a potom,
potom
nech prsty primknú k ústam fľašu veronálu.

Ja,
furko mária,
prišla som na svet,
aby som žalovala,
že z krásy v svete dostala som málo,
z radosti života sa mi nedostalo
a šťastia som si neurvala,
že musela som bdieť,
keď som chcela sniť,
a plakať,
keď sa mi chcelo smiať.

Len to neviem:
prečo som musela žiť
a prečo umierať.