Rakvy z Vietnamu – Milan Rúfus

Rakvy z Vietnamu – Milan Rúfus

Pardonnez-moi, Monsieour le MInister, prepáčte že Vás o čas okrádam…

Hoci som iba obyčajný ustatý lodiar z prístavu, v špinavých čižmách, bez cylindra, a z mojich neumytých viet ľudová škola kričí a frak som nikdy nenosil a nemám vilu pri Paríži a vyleštený chevrolet so značkou CD na chladiči.

No vaša trieda urodzená na srdce nemá monopol, hľa i mne tančí pod košeľou šesťdesiat rokov už, možno že skoro doskáče.

A pretože raz, pán minister, raz sa aj lodiar rozplače, dovoľte jednu otázku

– máte vy, prosím, syna? Viete vy ozaj pán minister, čo všetko značí syna mať? Učiť ho kráčať prvé krôčky a prvé veci spoznávať, do loďky vziať ho na oceán, koníky z dreva strúhať preň, rozhádzať peniaz vlastných nocí aby bol krajší jeho deň…

A keď vám ktosi, šedivému, posledné brázdy odorá, do neho vliať sa bezvýhradne tak ako Seina do mora, život svoj dožiť jeho žitím do posledného záchvevu…

Dvoch synov mám. Či vlastne, mal som – z jedného rakva zostala. Som ako starý opustený céder, hrozne ma búrka rozčesla.

Čo prosím? Stručne? Otcovskú bolesť, pán minister, nemožno vtesnať do hesla.

No dokončím už, nebojte sa, nie, nebudem vás zdržiavať, vás čaká senát a mne sa nohy trasú. Viem, pre bolesť ľudí vždy máte málo času, ste koniec-koncov iba človek, a človek predsa slabý je, nevládze uniesť i všetky rany zeme i miliardové akcie…

Tak, načo táto komédia, vyznávať kréda horúce a potom vraždou przniť Marseille, zo zástav driapať onuce, zabíjať ľudí v pálčivom tupom hlade so zatrpknutou otázkou??? Vážený pane, na tejto maškaráde vás každý spozná pod maskou. Krvavé škvrny na vašom čistom štíte sa v kŕdli rokov neminú.

Tak dovidenia, pán minister, a keď mi zasa syna zavraždíte, pošlite mi ho ako spešninu.

Bez fanfár. Bez slov. Balík kostí. Adresu viete – Henry Marais, ulica číslo dve.

Bude to aspoň štipka poctivosti vo vašej hnusnej hre…