Smiechotvorné bublinky – Jozef Mokoš

Smiechotvorné bublinky – Jozef Mokoš

Celého ma šteklí znuka
čiasi smiechotvorná ruka,
ale možno,
že sa vo mne chichotajú
smiechotvorné krvinky,
lebo tieto,
keď sa hrajú,
tak zo slamky
vypúšťajú
smiechotvorné bublinky

– a tie ľudia na to majú,
že ich pekne nadnášajú
nad prízemné nízke veci.
(Ale tie bublinky, žiaľ nemajú
ešte všetci).

A bubliny
ako míny
vybuchujú v bruchu.
Po výbuchu
smiechu
roztrhlo mi ústa
od ucha až k uchu:
cha, cha, che, che, chu, chu.

Tak ja preto radšej vám
tento príbeh zaspievam:
Práve keď sme jedli v tráve,
dopadol nám na obrus
vtáčí trus.
To je šťastie, ja si vravím,
šťastie, že nevedia lietať kravy.
A potom si s gestom princa
sadnem nechtiac do kravinca.

Celého ma šteklí znuka
čiasi smiechotvorná ruka.
Tak ja preto radšej vám
tento príbeh zaspievam:
Ráno
Jano
sotva vstane,
zopne dlane:
„Prisámvačku,
ja mám hnačku!“
A už beží,
akoby šlo o život,
do kúpeľne, na záchod.
Odtiaľ trieli ako parom,
už si v cieli:
pred lekárom.

Lekár vetrí:
„Prisámvačku,
ty máš hnačku!
Predpíšem ti tretry.
Určite ti prídu vhod,
skôr dobehneš na záchod!“

v tretrách Jano
každé ráno
beží, beží,
na ničom mu nezáleží.
Po pár metroch
už mu vejú
v jeho vetroch
gate,
beží ako žrebec.
Jano – to je bežec,
ale bežec
len na krátke trate.

Celého ma šteklí znuka
čiasi smiechotvorná ruka.
Tak ja preto radšej vám
tento príbeh zaspievam:
Ja mám babku,
čo vynašla mucholapku.
Vynašla ju,
keď
vytiekol na babku
med.
Hneď
sa muchy vyrojili,
na babku sa prilepili.
Moja babka mucholapka
od radosti kričí,
že všetok hmyz zničí.