Perníková chalúpka – Terézia Mešťanová

Perníková chalúpka – Terézia Mešťanová

Ráno slnko na kraj svieti,
otec volá svoje deti.
„Deti moje, poďte sem,
na jahody vás vezmem.“

Cestička sa stráca v lese,
otec sekeru si nesie.
Deti zas krčiažky majú,
za otcom sa ponáhľajú.

Hlboko do lesa idú,
na čistinku peknú prídu.
V tráve plno jahôd svieti,
rýchlo zbierajú ich deti.

Jahody sú sladučké,
vtom zastanú na lúčke.
Otec sa im v lese stratil
a deň už sa k noci krátil.

Noc pomaly plášť otvára,
ďaleko je do chotára.
„Janko, vylez na strom veľký,
či uvidíš svetlo zdiaľky.“

„Vidím žiaru,“ volá dole,
„tamto priamo v tmavej hore.“
A už stoja predo dvermi,
tu chalúpka, samý perník.

Deti majú brušká prázdne,
medovník im dobre padne.
Jedia, jedia, chrumkajú,
keď hlas z dverí počujú.

„Ktože lúpe môj perníček?“
„Nikto, babka, len vetríček.“
„Radšej pozriem,“ vraví baba.
Deťúrence zrazu zbadá.

„Zblúdili ste, moji milí,
a domov už netrafili?
U mňa je všetkého dosť,
veď ste iba koža, kosť.“

Kŕmila ich, ponúkala
a perníkom napchávala.
Koho si dám na večeru?
Asi toho Janka, veru.

„Sadni, Janko, na lopatu,
budem mať pečienku zlatú.“
Janko nevie ako sadať,
a začal z lopaty padať.

„Ukáž mi to, baba Jaga,
ako na to čudo sadať?“
„Si ty ale malý tĺk,
takto sadni a skrč krk.“

A tu deti priam v tej chvíli
babu do pece strčili.
V chalúpke už zostať nechcú,
budú hľadať domov cestu.

Našli cestu, už sú spolu.
Baba Jaga mala smolu.
Mama s otcom láskou žiari,
všetci majú úsmev v tvári.

Z autorkinej knihy Veršované rozprávky