Soľ nad zlato – Terézia Mešťanová

Soľ nad zlato – Terézia Mešťanová

Bol raz jeden kráľ, už dlho vládol,
unavený si na trón sadol.
Ráno zvolal svoje tri dcéry,
že určí, ktorej vládu zverí.

Tak opýtal sa ich bez príkrás:
„Kto chce po mne vládnuť, ktorá z vás?
A aby neboli tu zvady,
vravte, ako ma máte rady!“

Najstaršia vraví: „Milý tato,
ja ľúbim ťa ako zlato.“
Vrelo pobozká ho na bradu,
kráľ dostal hneď lepšiu náladu.

„Ja ľúbim ťa, ocko zlatý,
ako tie krásne diamanty,“
hovorí stredná veselo
a bozká kráľa na čelo.

Najmladšia, Maruška je zvaná,
posledná predstúpi pred kráľa:
„Ocko môj, vždy si dobrý bol,
ľúbim ťa ako soľ.“

Kráľovi zježila sa brada.
„Ako soľ ma dcéra má rada?
Ako soľ? Všade je nadostač!“
a do očí tisne sa mu plač.

„V každej chalupe chudobnej
soli vždy dosť bude, to hej!
Som predsa bohatý! A kráľ!
To by sa mi každý len smial.“

Tak kráľ vyhnal Marušku z hradu,
predtým však dal jej svoju radu:
„Keď u nás soľ nad zlato bude,
môžeš sa vrátiť domov v kľude.“

Maruška ľutuje kráľa.
Vie, že krivda sa jej stala.
Bez zlata môžete byť,
no skúste bez soli žiť.

Ľudia i každý nemý tvor
k životu potrebujú soľ.
Tak deva cestou premýšľa.
K babičke starej podišla.

„Viem, čo ťa trápi, Maruška,
bude to pre teba skúška.
Poď so mnou domov bez rečí,
tam budeš iste v bezpečí.“

V paláci zatiaľ hodujú,
veselia sa a tancujú.
Dcéry zvú bohatých hostí,
zábavy je do sýtosti.

Raz kuchár za kráľom pribehol:
„Pán kráľ, čo robiť, chýba nám soľ!“
„Chýba soľ? Tá obyčajná vec?
Pošli sluhu nech kúpi pár vriec!“

„Ty zatiaľ skús bez soli variť.“
Kuchár sa začal kyslo tváriť.
„Bez soli variť? To nedá sa!
Veď soľ ide aj do koláča.“

Odtvedy všetko sladké mali
a hostia od nich utekali.
Vinný je soľ nedostatok,
Nemá ho kráľ a ani statok.

Ak soľ predsa ktosi doma mal,
ani za zlato by ho nepredal.
„Čo som to spravil,“ rozmýšľa kráľ.
„Neprávom Marušku som vyhnal.“

A dcéra Maruška, čo je s ňou?
Prebýva v domčeku s babičkou.
Dobrú dievčinu ťaží smútok.
A babka spraví dobrý skutok.

„Bola si mi veľkou oporou,
dám ti za to misku so soľou.
Ľud ťa čaká, ba aj sám pán kráľ,
soľ rozdeľ tak, aby každý mal.“

Maruška sa poďakuje,
od babky preč vykracuje.
Priamo kráča do zámku,
aj keď nemá pozvánku.

„Mám tu niečo, čo vám treba,
doneste mi krajec chleba.
Vyliečiť to pána kráľa.“
A soľ na stôl vysypala.

Kráľ sa teší, hneď je zdravý,
na Marušku je zvedavý:
„Čože si ty za dievčina,
niekoho mi pripomínaš.“

„Milý pán kráľ, drahý tato,
soľ vzácnejšia je nad zlato!“
Kráľa radosť pochytila:
„Si Maruška? Dcéra milá!“

„Doniesla som, čo je vzácne.“
Zvoláva ľud a deliť začne.
Do ruky si misku vzala
a soľ ľuďom rozdávala.

V miske boli skryté čary.
Soli vždy nadostač mali.
A že múdry bol ten kráľ,
korunu dcére Maruške dal.

Soľ nad zlato! Láska za hrob!
Kade chodíš, tam dobro rob!

Z autorkinej knihy Veršované rozprávky