Zázrak života – Jaroslava Blažková

Zázrak života – Jaroslava Blažková

Išli rovinou záhradníctva, žena a chlapec. Vzadu od skleníkov sa odrážalo slnce ako od obrovských briliantov, hodených do humusovej hliny. Prudko voňala šalvia, vädnúce karfiolové listy, pole vzpínajúcich sa, kričiacich karafiátov. Žena malátnym hlasom napomenula :

– Nezastavuj sa, poď!

Dieťa fňukalo.

– Keď som smädný!

– Len poď, poď!

Chlapec si však čupol:

– Aha! – zvolal nadšene. Spod vlhkej slamy liezli lajniaky, kovovo čierne, s dúhovými zábleskmi na pancieroch, samička so samčekom.

– Vidíš,- povedal vyčítavo. – Chrobákova mamička zobrala decko na chrbát a ty ma nechceš!

– Vieš, že nemôžem.

– Prečo?

– Otec ti vysvetlil, že nesmiem dvíhať nič ťažké.

– A prečo?

– Pretože sa ti čochvíľa narodí braček. Alebo sestrička.

Dieťa poskočilo, zahnalo sa po modráskovi, čo sa s trepotavou modrou túžbou naháňal za motýlicou.

– Narodí sa braček. A ja viem, ktorý to bude!

– Ktorý?

– Dušan Vodnár!

– Dušan Vodnár je predsa chlapec pani Vodnárovej. Nemôže sa narodiť nám. My budeme mať celkom nového synčeka a bude sa volať ako ty.

– Miro?

– Nie. Ty si Miro Kulka, on bude Ďuro Kulka.

Dieťa sa rozosmialo:

– Že Kulka! To je, mama, švandovné! Otec Kulka, ja Kulka, aj ten malý Kulka! Celý svet sa ukulkuje ... Naozaj by to nemohol byť Dušan Vodnár?

– Nie, môj. Naozaj nie.

Lebo keby sa narodil Dušan Vodnár, vedeli by sme, koho máme. Takto nám môžu prideliť hocaké decko. Môže to byť voľáky škuľo. Alebo nebude mať ani nohy.

Žena si utrela tvár:

– Čo to táraš?!

– Áno, áno. Myslíš si, že neviem, ako sa robia deti? Lepia ich! Najskôr telo, hlavu, potom pozliepajú ruky, natrú ružovou farbou a dajú sušiť. Niekedy majú zlý lep a noha sa odlepí, alebo hlava a je to!

– Prosím ťa, kto ti navravel také hlúposti?

– Nik mi nenavravel. Ja to viem od seba.

Žena si vzdychla. Obloha bola sivomodrá, chvel sa v nej škovran a horúčava. Po vyprahnutých hriadkach sa plazili uhorky, ich žlté, lievikovité kvety nasávali slnce. Z hydrantu kvapkala voda a zem ju vpíjala puklinami.

Žena otočila kohútikom, dala chlapcovi napiť. Fŕkal do jej zomknutých dlaní ako žriebä, ako malé ružové zviera s pohyblivým ňufáčikom. Uviazala na vreckovku uzly, nasadila mu ju na hlavu a povedala:

– Vieš ty, odkiaľ sa berú malé zajace?

– No od zajačice,- povedal urazený, že ho skúša z takých samozrejmostí.

– A mačence?

– Od mačky.

– Vidíš. Nik ich nelepí a nenatiera farbou. Ani mačky, ani deti. Všetko, čo žije, narastie v mamičke a potom sa narodí. Aj tvoj brat.

– Ako?- zodvihol prekvapene svoje sivé oči s hrdzavými iskierkami. – Chceš povedať, že sa narodí od teba?

– Áno.

– Ale ty ma balamutíš!

– Nie, naozaj nie. Prečo sa tomu tak čuduješ?

– Žeby si to TY dokázala? Keď ani šoférovať nevieš?!- Díval sa na ňu prekvapene a obdivne a zvedavo, akoby sa mu ukázala v novom svetle.

– Teraz už vieš, prečo sa nám nemôže narodiť Dušan Vodnár. Náš chlapec je i teraz tu s nami. Tu. Môžeš si naň položiť ruku.- Zobrala jeho tlapku, zafúľanú od piesku, a položila si ju na zásteru.

Dieťa ruku odtrhlo, akoby sa popálilo, a plné úžasu spravilo -ó-! Chvíľu bolo ticho.

– Pôjdeme? – navrhla.

Chlapec sa fascinovane pozeral na vrecká zástery:

– To aj mňa si nosila tak pri sebe?

– Pravdaže, – pritiahla si ho.

– A ja som myslel, že deti sa mamám v nemocnici len tak prideľujú.

– Takto je to krajšie, pravda?

– Krajšie,- prisvedčil. Potom pomaličky prikláňal ucho k bodkavému plátnu:

– Kulka, braček,- šušlal. – Si tam? Ozvi sa, človeče!

– On ešte spí,- povedala žena. – Ešte má zalepené ušká. Až príde jeho čas, zaklope a vyskočí.

– Až bude zrelý, však?

– Áno. Potom budeme vedieť, či máš brata a či sestričku.

Dieťa neprítomne krútilo hlavou. Pichlo paličku do hydrantu a rozstrekovalo vodu na tučné, prezreté uhorky, podobné podsvinčatám.

Zobrala ho za ruku a viedla ho, omámeného slnkom a zázračným poznaním, ďalej po poľnej ceste, medzi nekonečnými riadkami paradajkových kríkov, obťažených červenými plodmi. Ťahal nohy v prachu, zamyslene pozoroval oblaky, ktoré sa mu vlnili okolo kolien.

– Mama? – spýtal sa. – A ako sa k tebe dostal, mama?

– Kto?

– No on a ja. Odkiaľ sme k tebe prišli?

– Odkiaľ prichodia kurence?

– Z vajíčka?

– Z vajíčka.

– Z vajíčka.

– To i ja som z vajíčka?

– Dá sa povedať, že hej.

– A keď ja zjem vajíčko, tiež mi narastie bratríček? Ja viem,- netrpezlivo trepol rukou,- už som na to prišiel: Keď sa zje vajíčko na mäkko, narodí sa dievča. Keď na tvrdo, narodí sa chlap. Ja budem jesť iba na tvrdo a narodím si bratóóv – asi šesť, samých veľkých, aby sme mohli hrať fóci!

– Čo aby ste mohli hrať?

– No tak – futbal ...

Žena potlačila smiech:

– Deti sa vždy, vždy – rozumieš – rodia mamám. A nie z vajíčka na mäkko. Narodil si sa z vajíčka, ktoré mi daroval otec. Lebo na samom začiatku musí byť vždy mama a otec

a musia byť na seba veľmi dobrí, aby to decko prišlo do poriadnej rodiny. Aby aj jeho mali radi a starali sa oň, kým nevyrastie.

– Oh,- povedalo dieťa.- To je dobre vymyslené!- Odtrhlo napuchnutý struk hrachu, rozpučilo ho a prišlo mu na um:

– Mama, keď som ja narástol u teba, tak som akoby tvoj hrášok. A ten nový bude druhý hrášok. A keď nás bude päť, ty budeš ako strúčik a my budeme tvoje hrachy.- Vylúpal zrnká, nasypal si ich na jazyk a s plnými ústami mlel: – Keď sme narástli u teba, tak sme naozaj celí tvoji, i ten nový Kulka. Ja mu veru všetko požičiam. Aj korčule!

Žena sa usmiala, tak dovnútra, mierne, ako sa usmievajú matky. Z poľa na ňu kričali:

– Pani Kulková, kedy to bude? – A na malého:

– Bocian ti prinesie sestričku!

Chlapec sa obzrel, s vedomím prevahy pošepol:

– Oni to nevedia? Chudáci! – A dodal: – To naše dieťa by malo mať najkrajšie meno. Keď bude brat, nech je Egreš. Sestrička by sa mohla volať Reďkovka.

Slnce sa odrážalo v skleníkoch ako v obrovských diamantoch, hodených do humusovej hliny. Z dverí vyšla mladá majstrová s košom jahôd:

– Poďte sa ponúknuť, Kulková. Sú sladké, až voňajú!

Žena zobrala jahodu a vsunula ju do úst chlapcovi.

– Aká spara,- povedala. – Ako pred žatvou. 

Zem treštila zrením a drnčivým vŕzganím svrčkov.

Knižné práce Jaroslavy Blažkovej

1. Nylonový mesiac, 1961
2. Tóno, ja a mravce, 1961
3. Ostrov kapitána Hašašara, 1962
4. Ohňostroj pre deduška, 1962
5. Jahniatko a grandi, 1964
6. Ako si mačky kúpili televízor, 1967
7. môj skvelý brat Robinzon, 1968
8. Rozprávky z červenej