Múdry Maťko a blázni – Milan Rúfus

Múdry Maťko a blázni – Milan Rúfus

Sedí Maťko na pytačkách,
vedie múdre reči.
Že je vonku, aha, pekne,
že je sám a že či

by mu takto ozaj dali
za ženu ich dcéru.
Dali aj sa radovali,
že ju z domu berú.

Radia, chvália, vykladajú,
až im v hrdlách horí.
„Skokni, žena – veď vieš, po čo –
tuto do komory!“

Ide žena do komory.
Ide? Čoby – letí.
Aj si vzala novú sviecu
na dobroty svietiť.

„Čokoľvek už doma máme,
vďačne dáme, synku.
Chlapom čosi do gáfora,
ženám na prieslinku.“

Ľahko povie, ťažko spraví.
Čertvie, ako je to,
no gazdinej s dobrotami
hodnú chvíľu nieto.

„No len pozriem, čo je s nimi,“
ide za ňou dcéra.
Máš ju vidieť! Taká istá.
Nuž sa gazda zberá.

Taký išiel, aké našiel.
Celá večnosť prešla –
nešiel gazda, nešla dcéra,
ani žena nešla.

„To už nie je po poriadku,
namojpravdu nie je,“
ide Maťko do komory
pozrieť, čo sa deje.

Tam tí traja vyčitujú,
po zemi sa mecú,
dlho, dlho, už im plameň
zhlotol celú sviecu.

Sotva žena Maťka zočí,
ešte tuhšie ťahá:
„No len pozri, pozri hore,
duša moja drahá!“

**ĽTá sekera na rebríku!
Ostrím len tak svieti.
Keď sa vy dva poberiete,
budete mať deti,

jedno príde do komory,
drgne do rebríka,
sekera naň padne – óvi!“
Plače žena, fiká,

kontrujú jej muž i dcéra,
vyjú usedavo.
„Ach, vnúčatko nebožiatko
s rozvalenou hlavou!“

Maťko oči vyvaľuje:
ale také čosi!
Je to možné? Od plaču im
opúchajú nosy!

Hovorí si: „Radšej domov,
radšej s rukou prázdnou,
ako dostať do rodiny
takýchto troch bláznov.

Ešte sa nič neudialo,
už sa všetci boja.
Ešte nieto na kolísku,
a už pohreb stroja.

Strachujú sa do foroty,
dopredu sa trasú.
Zbohom, dievča, vyčkaj ešte,
vyčkaj svojho času.

Už ja radšej pôjdem inam,
čo kraj sveta zájdem.
Uvidím, či kdesi ešte
väčších bláznov nájdem.“