Skamenelá pastierka

Skamenelá pastierka

V Gemerskej stolici, v ratkovskej doline stojí divný kopec pri Suchej dedine.

Pútnik, keď dolinou stúpal v letnom čase, vidí jak tam kŕdeľ ovečiek sa pasie.

I pastierku oviec zďaleka už badá. Zdá sa mu na kameň, ku studienke sadá.

Lež, keď sa priblíži na dobré strelenie, vidí miesto oviec len biele kamene.

Úžasnutý spýta sa oráča tam v poli, čo by to za divné kamene tam boli.

Tu sa ten prežehná, s volkami zastáva a jak čul od otca tak jemu rozpráva.

Žila vraj kedysi jedna krásna panna, že bola ako kvet cvetkou menovaná.

Čierne dlhé vlasy nosila do pása, jej meňavé šaty boli samá krásna.

Krásna bola ona, lež aj veľmi hrdá, zvlášte proti cudzím nepriateľská, tvrdá.

Ona len samotu v horách milovala, len ovečky svoje rada pasávala.

Rada napájala z čistého prameňa, čo tam na tom kopci vyviera z kameňa.

Raz keď si ovečky napájať tam bola, prišiel k nej pocestný príkrou cestou z dola.

Nebol to poľovník s tvárou smelou, mladou, ale bol starúšik s dlhou bielou bradou.

Starček ten ustatý, slnkom ohorený i príkrym chodníčkom i smädom zmorený.

Sadol ku studienke, aby sa zotavil a zočiac pastierku milo ju pozdravil.

Pán Boh ti pomáhaj a chráň ťa od škody, dajže dievka moja napiť sa mi vody.

Lež cvetka niežeby vody mu načrela, ešte na starček nemilo zazrela.

Niežeby samému vody napiť dala, ešte mu i cestu k studničke zastala.

Nebráňže mi nebráň pre tie božie rany, veď je to dar boží pre každého daný.

Tak prosil lež ona piť nedovolila, tvrdými rečami naň sa oborila.

Ber sa preč pocestný kade cesta tvoja, z tej ty piť nebudeš bo to studňa moja.

Darmo ruky skladáš, darmo hlavou kynieš, z tej ty piť nebudeš, čo tu smädom zhynieš.

Starček na tie slová zostal zarazený a cvetke privolal hnevom premožený.

Keď ty z tejto vody mne napiť sa nedáš, z nej ty i s ovcami viac jak raz piť nemáš.

Potom príkrou stráňou smutný odputoval, bol by ho ten kameň hádam poľutoval.

Lež cvetka hľadela naň v pyšnom úsmeve, s vlasami do pása v menistom odeve.

Keď slnko napadlo ovce napojila, k studničke prikľaknúc sama sa napila.

Lež, keď si ovečky na nocľah hnať chcela, zrazu pri studienke s nimi skamenela.

Od tých čias tam stoja okolo prameňa, pastierka s ovcami z tvrdého kameňa.

Iba na vstúpenie, keď sa jar ozýva, čo rok o polnoci pastierka ožíva,

a ovečky biele pri studničke pojí, menom si ich volá, medzi nimi stojí.

V ten čas, keď pastieri, čo v horách nocujú, jej hlas a ovečiek zvončeky počujú.

Hrôza ich prechodí, valasky psy vijú a zjašené stáda do hŕby sa bijú.