Kozia rozprávka – Věra Provazníková

Kozia rozprávka – Věra Provazníková

Rozprávku ja peknú viem,
len ju zavše dopletiem.

Vlkovi raz napadlo,
že si zahrá divadlo.
Mal hrať kozu, no len híkal –
hodili ho do rybníka.
Smutne to s ním dopadlo!

Ale poďme zaradom.
Pod lesom stál kozí dom.

Mama koza ráno vstala,
klobúk mašľou uviazala,
vybrala sa za jedlom.

Kozliatkam však zakázala
robiť, čo sa nepatrí:
„Moje milé kozliatka,
dajte pozor na vrátka!
Neotvorte nikomu,
zlý vlk chce vojsť do domu!
Ja sa vrátim raz-dva-tri.“

Slnko svieti, vetrík duje,
mama koza vyspevuje:
„Mám ja sedem kozliatok,
teším sa z nich celý rok.
Jedno biele, druhé čierne,
tretie celé fľakaté,
štvrté večne strapaté,
piate strakamakaté,
šieste – capko-roháčik,
siedme – mamin maznáčik.“

Koza nevie o vlkovi,
čo sa zamaskoval v kroví!
Bradu bielu od smotany,
mašľami bol omotaný.
Šišky ako kozie rohy,
pančucha mu padá z nohy.

Ukrýva svoj kožuch hustý
a mečivým hlasom spustí:

„Kozliatka, kozliatka,
otvárajte vrátka!
To som ja, bielunká briadka.
Dám vám sladkej trávičky,
otvorte mi, kozičky!“

Čo sa to tam vonku deje?
e to mamka, a či nie je?
Kozliatka sa vadia, klbčia:
„Naša mama, a či vlčia?“
Keď tu zrazu –
kde sa vzala? –
mama koza zadupala.

A čo vlk?
Ten prášil preč!
Kto ho videl,
priam od smiechu stratil reč!
Húf zvierat sa lesom ženije
sledovať to predstavenie!
Pred kozoú niet úniku!
Bác – a vlk je v rybníku!

To vám bolo divadlo!
A ako to dopadlo?

Čo kozliatka? Tie sa majú,
papkajú a priberajú.
Keď vyrastú ako mať,
prestanú sa vlka báť.

Z autorkinej knihy Rozprávočky – naše hračky