Piesne vojenské – Ján Botto

Piesne vojenské – Ján Botto

Piesne vojenské je báseň od Jána Bottu, slovenského romantického básnika, ktorý sa vo svojej tvorbe často zameriaval na národné témy, ľudovú tradíciu a osudy bežných ľudí. V tejto básni sa venuje vojenskému životu a osudu vojakov, čo bolo v jeho dobe veľmi aktuálnou témou, keďže v 19. storočí prebiehali viaceré vojnové konflikty, ktoré zasiahli aj slovenské územie.

Základné informácie o básni

• Autor: Ján Botto
• Názov: Piesne vojenské
• Žáner: Lyrická báseň
• Téma: Život vojakov, vojna, odlúčenie a vlastenectvo.

Obsah a analýza

Báseň Piesne vojenské zachytáva vojenský život z perspektívy vojakov, ktorí museli často odísť od svojich rodín a domovov, aby slúžili v armáde. Títo vojaci prežívajú ťažké chvíle, sú vystavení nebezpečenstvu, ale zároveň cítia povinnosť a oddanosť svojej vlasti. Botto vyjadruje úctu vojakom, ktorí sú ochotní položiť svoje životy za národ a slobodu. Na druhej strane však báseň poukazuje aj na smútok z odlúčenia, neistotu a utrpenie, ktoré vojna prináša.

Hlavné motívy

• Vojenský život: Botto opisuje tvrdosť vojenského života, kde nie je miesto pre city a rodinné väzby. Vojaci sa musia zmieriť s realitou, že ich čaká neľahký osud.
• Oddanosť a vlastenectvo: Napriek všetkému ťažkému, čo vojaci prežívajú, báseň hovorí aj o hrdosti a cti slúžiť vlasti. Botto sa dotýka myšlienky, že obetovať sa za slobodu je najvyšším prejavom oddanosti.
• Smútok a odlúčenie: Vojna prináša aj odlúčenie od rodiny a domova, čo je pre vojakov jedna z najťažších stránok ich života. Tento smútok je prítomný v celej básni.

Význam básne

Báseň Piesne vojenské je nielen oslavou vojenskej odvahy a oddanosti, ale aj kritickým pohľadom na to, čo vojna prináša jednotlivcom a národu. Botto prostredníctvom svojich veršov vyjadruje súcit s vojakmi a zároveň zdôrazňuje, že boj za slobodu je nevyhnutný, aj keď je bolestivý.

Text básne

Piesne vojenské I.

Stojí koník pri javore,
pri javore v bielom dvore.
A v tom dvore smutno stojí,
na vojnu sa šuhaj strojí.

Janík, Janík, biely Janík!
Nač ti šabľa, vraný koník?
Šabľa britká, koník divý —
ver’ mi, budeš nešťastlivý!

Hej, šablička vybrúsená,
to je moja mladá žena!
A koníček divý, vraný —
to je môj svet maľovaný!

Janík, Janík, biely Janík!
Do tábora úzky chodník —
úzky chodník, šíra voda:
ver’ ťa bude, šuhaj, škoda!

Šabľa moja rúbe vzteklo,
prerúbe ma i cez peklo
a koník môj kľatá stvora,
prepluje i šíre morá!

Janík, Janík, biely Janík!
Tenký ten tvoj dolománik;
v tom tábore smutne hrajú,
veru ťa tam dostrieľajú!

Hrajú guľky olovené —
zastrelia ma alebo nie!
Hraj, muzika, hraj len ešte —
že sprobujem dobré šťastie!

Janík, Janík, biely Janík!
Nebudeš tam kapitánik,
nebudeš tam v striebre, zlate,
ale budeš v prachu, blate.

A čože mne striebro, zlato?
Ani ja ta nejdem zato,
ale idem v boj biť sa ja
za slobodu svojho kraja!

Janík, Janík, biely Janík!
Tam zvädne môj tulipánik;
ponad horou čierna zora:
nechoď, milý, do tábora!

Nič sa neboj, moja drahá!
Veď ho skropím krvou vraha;
tou krvou i zlé znamenie —
čierna zora — orumenie!

Janík, Janík, biely Janík!
Márna šabľa, márny koník;
v tom tábore vyzváňajú —
tam mi teba pochovajú!

Nedbám, keď ma pochovajú,
nech si ma len spomínajú;
nedbám, nedbám, nebanujem,
len si voľnosť vybojujem.

Piesne vojenské II.

Keď odchodil milý z dvora,
vyťal krížik do javora
a pod krížik štyri slová:
Milá moja, ostaň zdravá!

V prvý deň ten kríž belavý:
kdeže sa môj milý baví?
Baví sa on v dlhom rade,
sprobúva tam rúčky mladé.

Na druhý deň kríž krvavý:
kdeže sa môj milý baví?
Baví sa on na bojisku
v daždi guliek, v šabieľ blysku.

Na tretí deň kríž ten tmavý:
kdeže sa môj milý baví?
V šírom poli dorúbaný,
chránia ti ho straky, vrany!

Vrany, vrany, čierne vrany!
Kde môj milý pochovaný?
Či na holi, či na doli,
či na šírom, pustom poli?

I na holi i na doli —
i na šírom, pustom poli;
jeden palček za horami,
druhý palček za morami.

Jaj, Bože môj, Bože milý!
Čo ťa mi tak zachránili —
bez truhličky, bez jamičky
roznosili na kúštičky?!

„Nač mi truhla, milá moja!
Veď som padol vprostred boja;
nač mi jamka úzka, tmavá:
môj hrob veľký jak má sláva!“

Piesne vojenské III.

Letí sokol v šírom kole,
letí, letí od Budína:
Hej, sokole, môj sokole!
čis’ videl tam môjho syna?

„Videl, videl včera, vloni —
včera, vloni v šírom poli;
tam on zostal pri pokoni,
tam ho biela hlávka bolí.“

Syn môj, syn môj, keď ťa bolí,
kto ťa chová, kto ťa pojí —
kto ťa chová v šírom poli,
keď sú nie tam rodní tvoji?

Netráp sa ty, mati moja!
veď sú pri mne moji známi:
dobre mňa tu kŕmia, poja
bujné vetry s obláčkami!

Syn môj, syn môj, keď ťa bolí,
kto pri tebe deň, noc stojí,
kto pri tebe v šírom poli,
keď sú nie tam rodní tvoji?

Netráp sa ty, mati moja!
mám tu sluhov po svej vôli,
vo dne, v noci pri mne stoja
hladní vlci i sokoli!

Syn môj, syn môj, keď ťa bolí,
kto ťa lieči, kto ťa hojí,
kto ťa hojí v šírom poli,
keď sú nie tam rodní tvoji?

Netráp sa ty, mati moja!
dobre ja tu obstaraný —
mňa tu liečia, mňa tu hoja
sestry moje: straky, vrany!

A keď zomrieš, syn môj milý,
ktože ťa tam v hrob pristrojí,
kto sprevodí do mohyly,
keď sú nie tam rodní tvoji?

Netráp sa ty, mati moja!
mám tu družstva na tisíce:
hviezdy, mesiac mňa pristroja,
vyprevodia fujavice.

Syn môj, syn môj — moje dieťa!
čo si počne tvoja mati?!
Povedz aspoň, kde mám kvieťa
na hrobček tvoj zasievati?

Netráp sa ty, mati milá!
obzri sa len kolo sebä:
ten svet celý — má mohyla,
mramor kameň — sivé nebe!

Piesne vojenské IV.

Vrany, vrany, čierne vrany!
Skiaď letíte, z ktorej strany?
Letíme my od Budína:
bolaže tam za hostina!
Bolože tam jedla, pitia —
bolože tam za kus žitia!
Ten tvoj Janík, to chlapina!
Nacedil nám hnedky vína,
nasekal nám sčerstva mäsa:
Najedzte sa! napite sa!

Už sme chceli nasýtené
ďakovať mu za uctenie,
a on nám len kladie, kladie
nových jedál rad po rade.
Až na konfekt, smačnú stravu —
predloží nám — svoju hlavu —