Belasý zvonček – Jana Humeníková

Belasý zvonček – Jana Humeníková

Pod lesíkom na stráni,
čudujte sa, deti,
rástol zvonček maličký,
bielučiký, biely.

Že sa vám to čudné nezdá?
Veď ja o tom dobre viem.
Len pozorne počúvajte,
hneď vám o tom rozpoviem.

Zvonček jednu chybu mal,
to vedeli všetci.
Často sa však nedejú
také čudné veci.

Chybou bola farba biela,
ale deti, poviem vám,
o tej chybe nevedel,
iba zvonček sám.

Kým bol ešte celkom malý,
prikryli ho lístky trávy.
Len čo zdvihol hlávku hore,
zajasali kvety mnohé.

Či to videl celý svet
taký čudný biely kvet?
„Veď má farbu margaréty,“
smiali sa mu všetky kvety.

Nezábudka modrooká
zasmiala sa zoširoka:
„Hi, hi, zvonec belasý,
kde máš farbu na vlasy?“

„Požičal ju nevädzi,
ktorá rastie na medzi.
Tak – tak je to, veru tak!“
chichotal sa vlčí mak.

Tu vám zvonček zahanbený
sklonil hlávku tíško k zemi.
Smiala sa mu lúka celá,
že mu hlávka obelela.

„Meduška, ty včielka milá,
či by si mi vysvetlila?
Odkiaľ kvety farby berú?
Len ja sám to neviem, veru!“

„Nebuď smutný, zvonček milý,
vari ťa to neučili?
Slnko je ten veľký darca,
delí farby už od marca.“

„Slnko, slnko premilé,
či máš farbu belasú?“
„Nemám, zvonček, minula sa,
zdobí každú nevädzu.

I fialka na stráni
vypýtala si z nej vlani.
Nezábudka modrooká
dostala z nej iba trocha.“

„Ach, ach, biela farba – to je hriech?
Prečo som len na posmech?“
So slzičkou na tvári
sklonil hlávku do trávy.

„Vrabčiak Čimo, nezbedník,
poletuješ dole – hore,
či ti nepovedal nik,
kto má farbu ako more?“

„Kebys' si nemal hlavu v tráve,
uvidel bys' hore práve,
akú krásnu modručkú
máme tu – na nebíčku.“

Zvonček šťastím celý jasá,
nevýdaná modrá krása.
Čimo zniesol kúsok neba,
by mal farbu ako treba.

A tak zvonček belasý
už mal farbu na vlasy.
Dostal farbu ako treba,
je to modrá farba neba.