Hra na princeznú – Ružena Smatanová Sláviková

Hra na princeznú – Ružena Smatanová Sláviková

Dnes sme sa s Jurom rozhodli, že sa budeme hrať na princeznú a kočiša.
„Kočiš, zapriahni kone! Pôjdeme si popozerať naše kráľovstvo!“ rozkázala som a namojdušu som sa tvárila ako naozajstná princezná.
„Ako rozkážete, vaše veličenstvo!“ uklonil sa kočiš, teda Juro.

Na ruku som si navliekla štyri náramky po tete Vierke, na krk som si omotala babkine korále, do vlasov pripla dlhý závoj zo starej záclony.
„Kam vás mám odviezť, jasná princezná?“

Dedko nedávno odpratal uhlie z dvora a na zemi po ňom zostal velikánsky čierny fľak. Povedala som Jurovi:
„Tamto bude Čierne more, záhrada bude Medený les a vzadu na dvore, kde si vo výbehu hovie dedkova tučná sviňa Pepina, bude akože Dračia diera. Pri starej studni bude Zázračná krajina, kde pramení živá voda, ktorú pôjdem hľadať pre starého a chorého kráľa.“

„Dobre,“ povedal kočiš Juro a vytiahol z kôlne káričku. Babka s ňou chodievala do obchodu, keď robila väčší nákup.
„Môžete nasadnúť do koča, najjasnejšia princezná!“
„Kočiš, vidí sa mi, že si zapriahol koč, ktorý nie je dosť pohodlný na takú dlhú cestu! Povedala som predsa, že si pôjdeme obzrieť celé kráľovstvo!“

Juro vytiahol starú deku a položil ju do káričky.
„V poriadku, kočiš, vyrazíme! Najprv pôjdeme k Čiernemu moru, potom k Dračej diere a nakoniec prejdeme Medeným lesom do Zázračnej krajiny.“

Sadla som si do káričky a Juro ma vozil po dvore. Najprv sme krížom-krážom prebrázdili Čierne more, potom sme dostali chuť na ríbezle a zmenili sme plán cesty. Keď sme si zamaškrtili, vyrazili sme smerom k chlievu, teda k Dračej diere.

Juro, posilnený ríbezľami, tlačil káričku tak rýchlo, že skoro zo mňa dušu vytriasol.
„Kočiš, pomalšie!“ kričala som na neho, ale Juro bol rozbehnutý a v zákrute pri výbehu sa mu nepodarilo zabrzdiť. Kárička narazila do dreveného brvna a ja som v celej svojej kráse, s náramkami na rukách, korálmi aj závojom, preletela ponad ohrádku do výbehu.

Pepina bola práve rozvalená pred dverami chlieva a spokojne podriemkávala. Na buchot a krik sa prebudila, zlovestne otvorila najprv jedno a potom druhé oko. Už som len čakala, kedy zakrochká: „Fúúj, človečina smrdí!“

Bolo mi do plaču, lebo som si poriadne udrela nohu. Čo ako som sa usilovala, nemohla som vstať. Ešte aj závoj, ako na potvoru, sa mi omotal okolo nôh, takže som sa najprv musela z neho vyslobodiť. Juro stál za ohradou a pučil sa od smiechu. Chytal sa za brucho a po tvári mu tiekli slzy.
„Vaša jasnosť, ak hneď nevyleziete z chlieva, zožerie vás drak!“
„Čo sa smeješ ako blázon?“ hnevala som sa. „Však ty si na vine a ešte sa aj vysmievaš! Aby si vedel, s tebou končím! Hraj sa s kým chceš!“

Pepina sa v celej svojej veľkosti a tučnote zdvihla a pomaly sa začala ku mne približovať. Viac mi nebolo treba. Z celého hrdla som kričala:
„Babinááá! Babkááá! Pomóóóc!!!“

Ešte nikdy som nebola v takej tesnej blízkosti toho veľkého bachratého zvieraťa. Ako som tak bezmocne sedela na zemi, zdalo sa mi, že som presne v takom istom nebezpečenstve, ako keby sa blížil najmenej trojhlavý drak. Pepina ma začala oňuchávať.
„Prepánajána! Veď sa chystá zožrať ma! – pomyslela som si.

Juro, celý uchechtaný, mi podával ruku, aby ma zachránil z pazúrov netvora. Márne. Nedočiahol. Našťastie na môj krik vybehla z domu babka.
„Preboha, deti, čo sa stalo?“
Pribehla včas. Pepina sa práve chcela pustiť do môjho červeného sandálika. Jačala som o dušu. Babka zobrala metlu a zahnala to hrozné zviera do chlieva.

Sedela som na zemi pred chlievom a usedavo plakala. Jura medzitým prešiel smiech a previnilo sa schovával za chlievom. Babka ma zdvihla zo zeme a potichu ma karhala:

„Elenka, Elenka, načo si len liezla k tomu prasatu. Keby ťa tak dedko videl, ten by ti dal!“
„To... to... Juro je na... na vine,“ vzlykala som. „To on ma tam...“
Babka krútila hlavou.
„Také dačo! A ja som si myslela, že sa pekne hráte. Nech mi len príde pod ruku, faganisko jeden!“ zastrájala sa.

Na verande ma posadila do prúteného kresla a zašla po elastický obväz, aby mi obviazala boľavý členok.
Keď ma babina ošetrila, išla dovariť polievku. Ja som sedela v kresle a boľavú nohu som mala vyloženú na stolíku. Hnevala som sa na Jura, že pokazil takú peknú hru.

Zrazu som ho zbadala, ako sa zakráda ku dverám a nakúka dnu. Začala som vzdychať:
„Au...jau... úááá!“
„Veľmi ťa bolí?“ opýtal sa Juro s pohľadom kajúcnika.
„Že či! A ešte ako! Určite nebudem môcť do večera chodiť.“
„Nehnevaj sa! Nechcel som! Naozaj! Ale keby si sa videla v tom závoji vedľa prasatá, aj ty by si sa bola pučila od smiechu!“
„Mne veru do smiechu nebolo,“ povedala som nahnevane, ale už sa mi tá situácia nezdala až taká nebezpečná a hrozná.
„Už sa toľko nehnevaj! Budem ťa za to voziť celé popoludnie na káričke! Dobre?“

Chvíľu som premýšľala, ale potom som pristala.