Orol záchranca – Mária Ďuríčková

Orol záchranca – Mária Ďuríčková

Nepriateľ vo veľkej presile napadol mesto. Vychádzajúce slnce sa s bleskom odrážalo od kovových šišákov mesta, takže to vyzeralo, akoby mesto obkľúčili slnečné voje.

Pohľad na to mnohonásobné mihotanie vzbudzoval v srdciach obrancov podivnú úzkosť. Je to azda znamenie, že i slnce je na strane nepriateľov? Kto im poradil, aby zaútočili práve na Rybársku bránu, najslabšiu zo všetkých brán, keďže sa za jej hlavnú ochranu pokladal Dunaj?

Neďaleko brány, na juh od mestských hradieb, obklopený dunajskou vodou, stál ostrov s mohutnou skalou. Tam sa v kamenných rozsadlinách opevnili obrancovia. Z kuší, prakov a hákovníc ostreľovali nepriateľa a z posledných síl mu prekážali postupovať k bráne.

Medzi obrancami bol aj rybár Kliment Urban.
Nepriateľ útočil divo a úporne. Mohutnými strojmi metal na obrancov ťažké kamene.

Fundži v povetrí obrovský balvan. Dopadol na ostrov s takou náramnou silou, že skala s temným rachotom pukla a z útrob jej vystrekla voda. Mohutný stĺp vody zalieva obrancov, oslepuje a ohlušuje ich, takže nemôžu ani útočiť, ani sa brániť.

„To je náš koniec!“ kričia zúfalo. „Osud je proti nám! Bože, buď milostivý nášmu mestu!“

Vo chvíli všeobecnej hrôzy a beznádeje odrazu len blysnę Urbanovi hlavou – Dunajský orol! Osleňujú tej myšlienkou skloní rybár kolená, vystre ruky v záplave striekajúcej vody a zvolá mocným hlasom:

„Dobrý duch rieky Dunaja, príď nám na pomoc!“
Jeho slová však zanikli v hurhaji boja a hukote vody. Alebo nie?

Akosi podivne zadulo zrazu od Dunaja! Striekajúcu vodu odviála vetrom ďaleko za skalu, divý nápor zalomcoval bojovými prápor­mi.