Kúzelník úsmev – Daniela Hivešová

Kúzelník úsmev – Daniela Hivešová

„Nevýmysel — výmysel!
Kto by si bol pomyslel,
že je svet až taký krásny,
že ho úsmev hneď tak zjasní!!!“
zasmial sa ujko kúzelník
a spravil rukou čik-myk-fik,
vymyslel taký malý trik.

Vybehol najprv na chodník
(vieš, bol to ujko nezbedník),
na päte sa zakrútil,
skríkol z kúzelníckych síl:
„Úsmev, úklon, poklona,
smútok sa dnes nekoná!“
Usmial sa na občanov, na tety:
„Prepáčte,“ vraví, „robím nezbedy!“
Zo všetkých tvárí strhol rolety!

„Čože? Rolety?! Choďte, prosím vás!
Na také fóry nemám čas!
Akéže rolety môžu byť na tvárach!
Ešte tak tváre v roletách…
No ale naopak?“
„Cha-cha-cha!“ smeje sa iný pán:
„Bude to určite zrakový mam a klam!“
Že vraj nie? Ze takých roliet vôbec niet?
Tak potom z čoho nám zavše smutnie svet?

Rolety zamračené
a plné nudy,
rolety,
čo pred ľuďmi ukrývajú ľudí,
rolety „Daj pokoj!“
a rolety „Nemám čas!“

„Dovolíte?
Práve jednu strhám z vás!“

Hneď je tu jasnejšie, všade plno svetla,
pod čiernou roletou svieti tvár svetlá,
pod vážnou maskou je veselá tvár,
smeje sa kúzelník aj samotár!

Nie je hneď veselšie, keď tváre svietia?
Keby si náhodou smútok aj stretla,
ani ho nezbadáš pod toľkým jasom,
nech si len narieka sivastým hlasom!

Pozri len, aký je svet ozaj krásny,
ako ho úsmev hneď celučičký zjasní!

A kde je ujko kúzelník?
A bol tu? Možno, že tu nebol nik!
Možno len chlapec, nezbedník.
Poznáš ich! Chlapci majú taký zvyk.

Z každého vie byť chvíľu kúzelník!
Nebol si to práve ty?