O hlúpej žene – Dušan Brindza

O hlúpej žene – Dušan Brindza

Hviezdoslavov Kubín – vhodné pre 2. – 4. ročník ZŠ

Žil muž. Hlúpu ženu mal. Tá sa ho raz pýta:
„Načo je nám slanina za komínom skrytá?
Na povale múka je. Načo je nám, načo?"
pýtala sa dokola so smiechom aj s plačom.

„Ty tú múku zamiesiš, a keď bude treba,
napečieš z nej koláče i voňavý chleba.
A údená slanina? Do kapusty bude!"
Žena ďalšie otázky ako verklík hudie:

„Nazrela som pod posteľ, je tam hrniec starý.
Čo predo mnou schovávaš? Dáky poklad vari?"
Muž mal strach, že zmiznú im groše našetrené,
a preto sa rozhodol tajiť pravdu žene:

„Tekvicové jadierka. Čože by tam bolo?
Možno pôjde s tovarom hrnčiar naokolo,
my mu dáme semienka – on nám hrnček nový,"
takto si muž vymýšľa, v myslí klamstvá loví.

Na druhý deň zavčasu do práce sa zberá.
Žena doma zvažuje: „Čo to vravel včera?"
Vtom zazrela hrnčiara s plnučičkým vozom:
„Hej, človeče, čakajte, stojte v mene Božom!

Poďte so mnou na čary. Dneska všetko miniem.
Vy mi dáte krčiažtek, ja vám jadrá z dyne."
Hrnčiar iba pozeral, aké jadrá sú to:
„Krásne, krásne gazdiná. Nech vám nie je ľúto

aj pol voza poskladám – misy, hrnce, džbány.
Užite ich v pokoji. Zbohom, mladá pani!"
Gazdiná sa raduje: „Taká dobrá kúpa!
Muž sa tomu poteší. A ja, že som hlúpa?

Poukladám hrnčeky na kolíky v plote,
nech ich zbadá hneď, keď spať príde po robote."
Nastokla ich na koly, všade kde sa dalo,
ale pre ten najmenší miesta neostalo.

Nuž sa tomu zlostila a krčahom vraví:
„Pomknite sa, pomknite! Aké sú to mravy?
Maličký sa nezmestí, žiadne miesto nemá."
Hrnce sa však nepohli, tak si teda žena

vzala do rúk palicu. S hnevom džbány mláti:
„Ja ti spravím miestečko, hrnčíček môj zlatý!"
Sama sebe teší sa, sama seba chváli,
keď na plote ostal len jeden hrnček malý.

Potom vzala slaninu. Veru všetko spraví.
Do záhrady nesie ju. Na kapustné hlavy.
Zbehli sa psi z dediny. Zblízka, odďaleka.
Žena oči vypliešťa: „Ktože to tu šteká?“

Vzala do rúk ťažký kyj, preč ich hnala z poľa:
„Kde je všetka slanina? Pred chvíľou tu bola.
Aj ty, čučko? Vlastný pes? Nevieš, kde je búda?"
Uviazala havkáča rýchlo o čap suda.

Ten sa mykal, vykrúcal, a tak vínko biele
do pivnice zo suda vylialo sa celé.
Žena múku dovliekla. Do vína ju dáva:
„Mhm, to budú koláče! Som ja ale hlava!“

Otvorila komoru, vybrala z nej šaty:
„Všetko pekne vyperiem, kým sa mi muž vráti.“
Zabarila kabáty hrncom vody vriacej:
„Ale som ja šikovná. Čože by chcel viacej?“

Keď sa gazda vrátil späť, až mu stáli vlasy:
Žena moja, ja sa raz z teba zbláznim asi!"
Dumal, hútal, rozmýšľal: „Zo sveta ma znesie.
To nie, ja ju zakopem v javorovom lese.

A či pôjdeš na Turka?" opýtal sa ženy.
„Nie, bojím sa," odpovie hláskom zúboženým.
„Tak ťa musím v lese skryť, žienka moja milá.“
Prikývla mu na všetko, všetko odobrila.

Keď muž jamu vykopal, hneď v nej schovala sa.
Trčal z nej len kúštiček. Hlava hnedovlasá.
„Tu buď, moja, ani muk, už sa Turci ženú,"
ešte strašil gazdíčko vyplašenú ženu.

A len čo sa zotmelo, všetko v lese stíchlo.
Zbojníci si vôkol nej posadali rýchlo.
Lup si prišli podeliť. Jeden mince ráta.
„Postav sviecu na ten peň,“ žiada kamaráta.

Počítajú zbojníci grošov plné vrece
a vtom začal stekať vosk zo zažatej sviece.
Páli. Bolesť ukrutná – vydržať sa nedá.
Čo má žena urobiť? Silno zvolá teda:

„A-úůů, a-úúú! Bože môj!“ skríkla z celej sily.
Prekvapila zbojníkov. Tí sa naplašili,
vzali nohy na plecia, zmizli ako strely.
Už ich ľudia nikdy viac v lese nevideli.

Ráno mužík povie si: „Takto sa to nedá.
Bieda s hlúpou ženou je, bez nej – väčšia bieda.
Hneď ju domov dovediem,“ rýchlo poberá sa,
„veď nám bude spoločne celkom dobre zasa.“

A keď prišiel do lesa, žena naňho volá:
„Pozri na to bohatstvo, čo je dookola!
Máme viacej grošíkov než nám hrnčiar zobral!“
Čo jej mal muž povedať? „Odpusť, duša dobrá.“

Tak sa domov vrátili. Žili v spokojnosti.
Rozliční sme na svete. Niektorí sme prostí,
iní zase naopak. Každý z nás je iný.
Odpusti nám, Otče náš. Odpusť naše viny.

Na motív rozprávky Pavla Dobšinského prebásnil Dušan Brindza