Odíď z mojej izby – Vladimír Leksa-Pichanič

Odíď z mojej izby – Vladimír Leksa-Pichanič

Hviezdoslavov Kubín – vhodné pre 7. – 9. ročník ZŠ

Rodinu v byte na prvom poschodí tvoria traja ľudia: tato, mama a chlapec. Tato je vedec, mama učiteľka a syn odborník na počítačové hry. Je to moderná rodina. Jej členovia medzi sebou komunikujú esemeskami a osobne sa stretávajú pri raňajkách. Niekedy aj pri večeri, ale nie každý deň. Len keď...

„...Padol internet!“ zaduní spoza dverí detskej izby.

„To je dobre!“ zakričí mama, „aspoň sa môžeš najesť s nami.“

„To nie je dobre,“ povie syn namrzene, keď dorazí do kuchyne. Zahryzne do hrianky a s plnými ústami doloží:

„Boli tam už iba traja týpci. Mohol som to vyhrať!“

„A čo hráš?“ zaujíma sa tato.

„Takú hru.“

„Úlohy už máš?“ chce vedieť mama.

„Ehm.“

„A z čoho?“

„Z ničoho.“

„Julko, nehovor mi, že ste zasa nič nedostali?“

„Nič, fakt.“

„A čo sa teraz učíte?“ informuje sa mama.

„Na čom?“

„Na matematike.“

„Nič zvláštne.“

„A na literatúre?“

„Ako vždy.“

„A na biológii čo beriete?“ vyzvedá tato mikrobiológ.

„Nič.“

„A čo si mal dnes na obed?“ zisťuje mama smutne.

„Nepamätám sa,“ Julko sa neprítomne pozrie do mobilu, „Aha! Už to ide. Ďakujem za večeru.“

Chlapec rýchlo odbehne do detskej.

Na druhý deň pri raňajkách:

„Tak čo, Julo, ako si sa vyspal?“ žmurkne tato dobrosrdečne na svojho syna.

„Dalo sa,“ vzdychne Julo a ponorí lyžicu do mliekom zaliatych čokoládových vločiek.

„Si všetko naučený?“ zvedavá je mama.

„Jasné.“

„Dnes máš florbal,“ uisťuje sa tato.

„Je streda.“

„Čo tam vlastne robíte?“

„To závisí.“

„A načipoval si si na dnes obed?“ spýta sa mama skľúčene.

„Hej. Ďakujem za raňajky,“ zakričí chlapec bežiac z kuchyne.

K takýmto rodinným rozhovorom dochádza v kuchyni. Vo svojej izbe, keď sa hrá s kamošmi sediacimi ďaleko od neho vo svojich izbách, Julo nebýva takýto uvravený. Hľadiac do obrazovky klepká do klávesnice, alebo myši, a z času na čas, ak to je naozaj potrebné, zakričí do mikrofónu úsečný pokyn. Napríklad:

„Pozor, je za tebou!“

A z počítača sa ozve:

„Díky, kámo,“ alebo niečo také.

Jedného dňa k nemu vstúpil tato.

„Ahoj,“ povedal opatrne, „hráš?“

„Pst!“

Chlapec sa na prichádzajúceho neobzrel, iba čo si na ústa priložil prst.

„A ako?“ zašepkal tato.

„Už mám dvanásť kilov.“

„Myslíš kíl?“

„Kilov, tato!“ rozčúlil sa syn, ale od obrazovky sa neotočil.

„A to je dobré?“ spýtal sa tato diplomaticky.

„Dosť, ale tato, ja práve streamujem, tak odíď z mojej izby, prosím.“

„Aha! Už idem, len som ti chcel povedať, že zajtra odchádzam na tú služobku, čo som ti o nej hovoril, pamätáš sa?“

„Ehm.“

„Prídem až o tri mesiace.“

„Ehm.“

„Ani na Vianoce nebudem doma“, tatovi sa zachvel hlas.

„Ehm.“

„Ale môžeme byť v kontakte cez mobil, ak by si chcel,“ pousmial sa tato.

Chlapec mlčal.

„Chceš?“

„Ehm.“

„Super,“ ožil tato, „ale to by si si musel nainštalovať do mobilu špeciálnu aplikáciu.“

Julo prestal klepkať do klávesnice, odvrátil tvár od monitoru a pozrel sa na svojho otca.

„Apku?“

„Ja ju budem mať tiež. Vďaka nej sa budeme môcť rozprávať. Slúži na spojenie cez satelit, lebo tam, kam idem, je zlé spojenie.“

„Koľko?“

„Jeden megabit.“

„Iba? Z Mesiaca by to bolo rýchlejšie. To mi asi nepošleš žiadne videá ani fotky.“

„Veru nie. A to nie je všetko. Rozprávať sa budeme môcť iba 10 minút za deň, vždy o polnoci nášho času.“

„Nášho?“

„Stredoeurópskeho.“

„Nainštalujem si ju.“

Počas nasledujúcich troch mesiacov zakaždým, keď sa o polnoci z mobilu ozvalo Here comes the sun, syn nedočkavo klikol na zelenú ikonku aplikácie IceSphinx a nadviazal spojenie so svojím otcom. Desať minút prenášal rýchlosťou jeden megabit za sekundu satelitný systém Iridium dva zdigitalizované hlasy medzi stredoeurópskou detskou izbou a Mawsonovou polárnou stanicou v Antarktíde. V mobile to praskalo a šumelo, ale chlapcovi to nevadilo. Otcovi rozumel a otec jemu takisto. Tato rozprával svojmu synovi, ako si na stanici robia čaj s rumom a hrajú Monopoly, ako je tam teplo a útulne, keď za oknom zúri víchrica, ktorá by predbehla aj ich auto na diaľnici a v ktorej mu zamrzli nosné dierky, keď na pár sekúnd vystrčil von hlavu. Porozprával mu, ako si urobili vianočný stromček z chemického stojana, lebo tam nie sú žiadne stromy. Rozprával mu aj príbeh o jednom odvážnom výskumníkovi, po ktorom je pomenovaná ich stanica, ako pred sto rokmi na výprave v ľadovej trhline stratil svojich dvoch druhov aj zásoby jedla a psy, a ako sa z posledných síl priplazil na základňu pri mori iba pár hodín potom, ako odplávala jeho loď, a potom musel stráviť polárnu zimu v Antarktíde. Rozprával mu aj o neznámych baktériách, ktoré práve objavil v ľade takom hrubočiznom, že by sa do neho zmestil celý ich panelák a nič by z neho netrčalo, a rozprával mu aj o tom, ako mláďatá tučniakov kráľovských po prvý raz vo svojom živote uvideli more.

A syn rozprával svojmu tatovi o najnovšej hre, ktorú práve hrá a ktorú sa určite zahrá aj s ním, keď sa vráti, rozprával mu tom, ako v zápase pustil len šesť gólov, ale jeho tím aj tak napokon prehral, kvôli rozhodcovi, povedal mu, čo mal v škole na obed a čo mama navarila cez víkend, rozprával mu o hrozne ťažkom teste z nemčiny, z ktorého dostal štvorku, aj o jednotke z chémie, ktorú sa ale vôbec neučil, rozprával mu príhodu o tom, ako sa objavil fľak na stene v ich triede a ako ho potom zamaľovali. Rozprával mu o novej klávesnici, ktorú dostal pod stromček, aj o tom, že na večeru mali iba filé, lebo nemal kto zabiť kapra. Porozprával mu aj obsah najnovšieho filmu o Asterixovi, na ktorý bol v kine s mamou, a koľko pri ňom spratal popcornov, a povedal mu aj to, ako bol s jednou spolužiačkou, tou bifloškou Julou, čo býva v ich vchode na štvrtom poschodí, v cukrárni a dal si sacher. A tato počúval a počúval, a počúvala aj mama, ktorá sedela pri ňom na posteli.

„Tak čo, kedy si konečne zahráme tú hru?“ spýtal sa pri sobotňajšom obede tato svojho syna týždeň po tom, ako sa vrátil zo služobnej cesty za polárnymi baktériami.

„Akú hru?“

„Tú, čo si spomínal, keď sme spolu telefonovali,“ vysvetľuje tato zápalisto.

„Kedy?“

„Keď som bol v Antarktíde, nepamätáš sa?“ tato hľadí nechápavo na svojho syna.

„Jáj, už viem, tú,“ odpovie chlapec, „ale my už hráme teraz inú.“

„My?“ spýta sa vykoľajený tato.

„No, ja s kamarátmi.“

„A ja nemôžem?“ skúša tato s nádejou v hlase.

„Nie!“

„Prečo?“

„Lebo ty si tu.“

„A kamaráti?“

„Tí sú online,“ odvetí Julo netrpezlivo, „keď pôjdeš nabudúce zasa niekam, môžeme si zahrať. Ale to budeš musieť mať rýchlejšie spojenie, a nie jedno mega. Ďakujem za guláš.“

Chlapec zamieri do svojej izby a zavrie za sebou dvere.

Z knihy Kráľovná, výber poviedok a básní Perfekt 2021