Ružové listy – Marta Hlušíková

Ružové listy – Marta Hlušíková

Hviezdoslavov Kubín – vhodné pre 7. – 9. ročník ZŠ

Môj dedko bol vždy nepraktický človek. Bolo mu jedno, či mu babka dá na obed rezeň alebo chlieb s maslom. Nevedel zapnúť práčku a vždy hľadal vysávač na tých najnemožnejších miestach. Aj oblečenie mu kupovala babka. Môjho dedka zaujímali iba jeho milované známky. Chodieval na rôzne burzy a vracal sa domov šťastný ako malý chlapec. Zatvoril sa do izby a hodiny si lupou obzeral svoj nový poklad v zbierke.

Keď dedko zostal sám, mama povedala našej malej Barbore, že babka je už na druhom svete a je jej dobre. Nám však dobre nebolo. Všetko sa akosi čudne rozpadlo. Sestra sa neustále vypytovala, ako vyzerá druhý svet a či tam babka môže jesť puding s jahodami. Najhoršie bol na tom dedko. Akoby ho niekto vymenil. Do svojich albumov sa ani nepozrel. Mama mu chodievala upratať a navariť, ale dedko veľakrát nechal jedlo nedotknuté, iba ticho sedel a nič ho nezaujímalo. Najčastejšie sa díval na obraz, na ktorom bol namaľovaný pastier s kravami. Stál na veľkej lúke a hľadel na vlak, ktorý práve fičal okolo. Aj mne sa ten obraz páčil, ale bol smutný. Ten chlapec asi veľmi túžil odísť ďaleko. Možno sa v tom pastierovi dedko videl, ktovie.

„Musíš za ním chodievať častejšie,“ povedal mi otec.

A tak som vždy v stredu a piatok chodieval k dedkovi, lebo som vtedy nemal žiadne krúžky. Rozhodol som sa, že dedkovi dám svoj čas. Vrátim mu tie hodiny, ktoré on venoval mne, keď som bol škôlkar. Dodnes si pamätám na jeho smiech, keď mi rozprával rozprávku o Červenej čiapočke. Vtedy som bol zrazu dôležitejší ako jeho známky. Môj dedko dokázal byť vystrašenou Čiapočkou, usmievavou babičkou aj zlým vlkom. Najlepšie bolo, keď vytreštil oči, zamával rukami pri hlave akože ušiskami a vykríkol: A vieš ty, prečo mám také veľké zuby? Aby som ťa zožral! Vtedy som si hlavu prikryl rukami a obaja sme sa dlho, dlho smiali.

Minulý piatok sedel vo svojej izbe ako takmer každý piatok, na tanieriku mal nedojedenú vianočku s džemom a v hrnčeku nedopitú studenú kávu.

„Ahoj, dedko!“ tváril som sa veselo. Dedko síce otočil hlavu ku mne, no kývol mi iba rukou a sedel. Na chvíľočku som si predstavil, že mi začne rozprávať rozprávku o Červenej čiapočke. Vedel som však, že je to iba taká predstava. Už som nebol ten malý chlapček. Sadol som si k nemu a hovoril mu, čo bolo v škole. Ani neviem, či ma počúval. Vravel som mu, že sme sa učili písať list.

„Vieš, dedko, že z triedy ešte nikto nepísal list? Každý namiesto listu napíše esemesku alebo zavolá. Je to oveľa rýchlejšie, ako písať rukou, dávať papier do obálky a ísť na poštu...“

Všimol som si, ako dedko zdvihol hlavu a pozrel sa na mňa.

„A ty ich máš?“

„Akože čo mám mať?“

„No tie esemesky, ktoré dostaneš.“

„Ale dedko! Veď by som mal raz-dva plnú schránku! Raz za čas to všetko vymažem.“

„A nechýba ti to potom?“

„Čo? Tie esemesky?“

„Mhm...“

„Nie! Prečo by mi mali chýbať?“

Dedko len krútil hlavou a v ten deň už nič nepovedal.

Doma som rozmýšľal nad dedkom a jeho čudnými otázkami. Nikdy sa o žiadne esemesky nezaujímal. Mal síce mobil, ale volávali sme mu iba my. A esemesku neposlal nikdy ani jednu. Ale aj tak ma potešilo, že sa dal so mnou do reči. Predtým sa iba pozeral na obraz alebo von oknom.

Dnes je opäť piatok. Otváram dvere a neverím vlastným očiam: môj dedko sedí v obývačke, okolo seba má rozložené listy a číta. Dokonca chlipká kávu. Tak takéhoto som ho nevidel už veľmi dávno.

„No ahoj, Tomáš,“ zdvihne dedko hlavu a mne sa zdá, že sa trošku usmieva. Ale to sa mi asi iba zdá. Som prekvapený, ako už dávno nie.

„Poď sem, chlapče, ukážem ti svoje esemesky...“

Sadám si k veľkému stolu v obývačke. Je takmer celý obložený ružovými listami.

Môj najdrahší, myslím na Teba celé dni... čítam.

„Môj najdrahší si ty?“ pýtam sa dedka.

„Áno... A tu som milovaný a tu zasa láska moja jediná...“

„To písala babka, však?“

„A kto iný?“ pozrie sa na mňa dedko.

„Veď tých listov je strašne veľa! Toľko hodín práce!“

„Tak to sa mýliš,“ povedal ticho dedko. „To predsa neboli hodiny práce. To boli hodiny, keď babka na mňa myslela. Vieš, keď ťa má niekto rád a myslí na teba, tvoj život je iný... Akoby si vyhral nejakú cenu.“

„A to si bol niekde preč, keď ti babka písala listy?“

„Bol som vojakom. Vtedy sa chodilo na vojnu na dva roky.“

„Ale veď keď si bol mladý, už nebola vojna.“

„To sa tak hovorilo, že ísť na vojnu. Znamenalo to dva roky byť v kasárňach a pripravovať sa na to, že raz by tá vojna nedajbože mohla byť.“

„A to si bol tu v meste?“

„Kdeže! Až v južných Čechách.“

„Ty si bol v zahraničí?“

„Tomáš, Tomáš. Vy ste sa neučili, že sme boli pred päťdesiatimi rokmi Československo?“

„Aha. Áno, učili. Len mi to vypadlo. A vtedy ste boli s babkou do seba?“

„Do seba? To ako myslíš?“

„No, či ste sa mali s babkou radi.“

„Že či! Dva roky na mňa čakala a každý týždeň som dostal od nej takýto ružový list.“

„Prečo ružový?“

„Neviem. Babka si asi myslela, že keď je ružový, tak na ňom hneď každý vidí, ako ma má veľmi rada. Dokonca do obálky nakvapkala aj trochu voňavky.“

Privoňal som k listom, ale nebolo už nič cítiť.

„Dva roky! Veď to je vyše sto listov! Veľmi ťa ľúbila, však?“

„Mhm...“

„Aj ste sa niekedy pohádali?“

„Málokedy. A keď, tak len pre hlúposti,“ povedal dedko a začal listy ukladať do krabice. Všimol som si, že ich má očíslované. Asi podľa dátumov.

Pri ceste domov som o tom všetko rozmýšľal. Ako dobre, že vtedy, keď bol dedko vojakom, neboli ešte mobily. Určite by mal babkine esemesky dávno vymazané. Takto s ním babka zostala aj ďalej.

Jej ružové listy nám dedka konečne vrátili.

Z knihy Kráľovná, výber poviedok a básní Perfekt 2021