Balada o klamných ružiach – Maša Haľamová

Balada o klamných ružiach – Maša Haľamová

Podvečer rumeň zafarbil líca
a okom šľahol záblesk plameňa.
Podvečer bývala krásavica.

Cez deň smutná, znavená,
hľadala útočište,
kde zachytila by sa ruka slabá
a oko lahodnej by našlo farby,
kde vôľa vzpružiť mohla by sa chabá
a teplé pohľad dal by,
to mal by oči čisté:
veľké je útočište – v ňom pohľad jeden druha nájde si
hlboko kdesi
v príbuzných očiach.

Tak prešla dňom sťa smutná kajúcnica.
Tu kniha v ruke, tu práca drobná.

A večer ticho priplazí sa
a na líca
pod oči sadne ružička si zdobná...

Stromy už o blízkej jari šepocú v sade,
tiene sa objaté prechodia v záhrade,
vo vzduchu visí omamná, ťažká láska,
až ju celú nimi zrosí -
ktosi smutným spevom prosí,
čo sa nikdy nevyplní -
pre ten purpur rudý, strmý, čo sa z tváre bledej strže
dolu kĺže, dolu kĺže...

Piesňou ju miluje,
piesňou ju prosí,
tlmočí zakríknuté city.
I láska akord nežný
i bôľu výkrik skrytý
v jednej je piesni.

Tie ruže večerné také sú krásne!
Ruža, čo blčí na bielej tvári,
večer čo zažíha, ráno hasne,
večer povzbudí, ráno včetko zmarí -
krvavá ruža na bielej tvári...

A ruže klamali.
Keď hasla nádej,
zapláli ony.
Zaskveli sa hávom veľkých prepychov,
Roztvorili kvety temnorudých kalichov,
Úsmevom si pod očami zastali...

Podvečer rumeň zafarbil líca
a okom šľahol záblesk plameňa.
Podvečer bývala krásavica.
Cez deň smutná, znavená,
hľadala útočište,

kde zachytila by sa ruka slabá
a oko lahodnej by našlo farby,
kde vôľa vzpružiť mohla by sa chabá
a teplé pohľad dal by,
to mal by oči čisté:
veľké je útočište – v ňom pohľad jeden druha nájde si
hlboko kdesi
v príbuzných očiach.

Tak prešla dňom sťa smutná kajúcnica.
Tu kniha v ruke, tu práca drobná.

A večer ticho priplazí sa
a na líca
pod oči sadne ružička si zdobná...

Stromy už o blízkej jari šepocú v sade,
tiene sa objaté prechodia v záhrade,
vo vzduchu visí omamná, ťažká láska,
až ju celú nimi zrosí -
ktosi smutným spevom prosí,
čo sa nikdy nevyplní -
pre ten purpur rudý, strmý, čo sa z tváre bledej strže
dolu kĺže, dolu kĺže...

Piesňou ju miluje,
piesňou ju prosí,
tlmočí zakríknuté city.
I láska akord nežný
i bôľu výkrik skrytý
v jednej je piesni.

Tie ruže večerné také sú krásne!
Ruža, čo blčí na bielej tvári,
večer čo zažíha, ráno hasne,
večer povzbudí, ráno včetko zmarí -
krvavá ruža na bielej tvári...

A ruže klamali.
Keď hasla nádej,
zapláli ony.
Zaskveli sa hávom veľkých prepychov,
Roztvorili kvety temnorudých kalichov,
Úsmevom si pod očami zastali...