Strážne vojsko na hranici – povesť

Strážne vojsko na hranici – povesť

Oddávna tak platilo v Javorine, že ten, kto neostal na vrchole Ľadového štítu, nemôže sa rátať za chlapa, lebo Javorinčania verili, že to je najvyšší končiar Tatier a kraľuje ostatným.

Prišiel čas, že aj mladý Janko Krasuľa sa podrobil náh vystúpiť. Osemnásť mu minulo v zime, na jeseň mal narukovať ku kežmarskému vojsku, bola by hanba, keby to nedokázal! A vystúpil! Dávno pred súmrakom bol naspäť.

– Nuž, čo si videl, synku? – pýta sa ho otec.
– Veľa krásy, o akej som dosiaľ ani nechyroval! – odvetil Janko. – Ale jedno mi nedá pokoja. Keď som hľadel na poľskú stranu, zdalo sa mi, že vidím biele hrady, postavené z rovnakého kameňa, ako je náš Muráň. Kamaráti ma však vysmiali a povedali, že to nie sú hrady, ale vrchy. Jeden sa vraj volá Osobitá, druhý Gievont a ten, čo stojí nad Dunajcom, nazvali Koruna.

Vtedy si Jankov otec spomenul na povesť, ktorú počul ešte ako malý chlapec, a hovorí:

– A vieš, že tvoji kamaráti mali pravdu?! Ale ani ty si od nej nebol ďaleko! Tie vrchy z bielych skál sú naozaj hrady. Vraj ich postavili, aby chránili našu severnú hranicu. Aj náš Muráň patrí medzi ne. Vo všetkých sú obrovské komnaty, v ktorých spí nespočetné vojsko. Keby sa na našu krajinu oboril nepriateľ, vrchy sa otvoria a vojsko nám pomôže v boji. Len o tom netreba veľa hovoriť, lebo ľudia by naň spoliehali a sami by svoju vlasť nebránili. Tá zrada by spiace vojsko premenila na studené skaliská...

Z knihy Zlato pod Kriváňom.

Autor: Anton Marec. Tatranské ľudové povesti.