Havran – povesť

Havran – povesť

Havran. Vysoký, majestátny a mlčanlivý končiar nad Ždiarom, pripomína chlapa, ktorý veľa skúšal a na mnohé pamätá. Staré mestské knihy v Spišskej Belej hovoria, že ho kedysi nazývali Starký. A teraz Havran! Prečo?

Bolo to dávno, veľmi dávno, v časoch, keď v celom Ždiari stálo iba dvanásť chalúp. Vtedy sa tam zjavili čudní ľudia. Oblečení po pansky v čiernom, ani rozumieť im nebolo. Prstami dobali do akýchsi listín a sľubovali Ždiarčanom za pomoc skoré zbohatnutie. Ale Ždiarčania len mávli rukou: Panské sľuby, plané huby, nič sa z nich nenaješ...

Šli si za svojím – orať, kosiť, siať, stromy stínať. Netreba im zlata, oni viac veria svojim rukám. Nech im len tí havrani dajú pokoj!

Tak veru nazvali tých cudziaorov – havrani! Možno podľa ich oblečenia, možno podľa pohľadov, ktorými jastrili po okolí. Ktovie!

Prvý rok sa havranom ako-tak darilo, nakopali čosi toho žltého mamonu.
Na druhý už menej. A na tretí... Všetko, čo za tie dva roky zgazdovali, pošlo dolu vodou!

Niektorí sa vtedy pobrali svetom, ale mnoho bolo takých, čo sa celú zimu potĺkali po Ždiari a žobrali o kúsoček chleba. Akosi prežili a na jar podho! Znova sa začali vŕtať v Starkom. Ale to už nenašli celkom nič! No nevzdali sa, o hlade, v mraze a špine prečkali ďalšiu zimu, lebo sa už načisto upísali žltému diablovi.

Ten sa im však neodvdiačil, nenašli jediné zrniečko. Ostali už len tí najvytrvalejší. Zbiedení, otrhaní a doráňaní sa deň čo deň spúšťali do štolní a mnohí viac neuzreli biely deň.

Havranov ubúdalo, veru ubúdalo! Napokon zmizol aj posledný. A div divúci, Ždiarčania ostali! Prežili. Na mlieku, ovsenom chlebíku a troške zemiakov. Bez zlata, bohatstva i starostí, ktoré so sebou prináša.

Nikdy nezabudli na ľudí, čo kutali v horách. Vrch, ktorý predtým synovsky oslovovali Starký, začali nazývať Havraní vrch. Alebo krátko Havran. Dodnes ho tak volajú. Aby tí, čo ho dennodenne majú pred očami, nezabudli, kde je ich pravda a istota.

Z knihy Zlato pod Kriváňom.

Autor: Anton Marec. Tatranské ľudové povesti.