Ľubovňa – povesť

Ľubovňa – povesť

Na vŕšku nad Starou Ľubovňou stojí hrad Ľubovňa. Z jednej strany ho obmýva rieka Poprad, na sever je nádherný výhľad na majestátne Vysoké Tatry. Prvé písomné zmienky o ňom sú z trinásteho storočia. V roku 1553 vyhorel, no našťastie bol zrekonštruovaný a zachoval sa dodnes.

Horúce letné slnko sa pohrávalo so zlatými klásmi obilia. Na ceste popri poli klusali na koňoch jazdci zmorení od tepla. Vošli do lesa, kde sa usadili na čistinke. Najstarší z nich šľachtic Ľubovniansky si zavolal k sebe svojich dvoch synov. „Chlapci moji, vyrástli ste na mocných a odvážnych mužov, teraz nastal čas, aby sme sa usadili. Tamto na vŕšku si postavíme hrad. Potom môžem pokojne umrieť.“

Na druhý deň sa celá družina pustila do roboty. Začali nosiť stavebný materiál, vodu a ostatné potrebné veci. Ťažko pracovali až do neskorého večera. Ráno, keď sa zobudili, s hrôzou zistili, že všetko, čo nanosili, zmizlo.

„To nie je možné! Narobili sme sa ako kone, čo sa to tu deje?!“ hneval sa mladší z bratov.

Šľachtic váhal, ale potom si spomenul na svojich synov, ktorým musí zanechať nejaký majetok. „Podpíšem a dám svoju dušu,“ privolil.

Onedlho stál na kopci nádherný hrad, do ktorého sa mohli nasťahovať. Hradný pán sa však nadránom po prebdnenej noci vytratil z nového domova a jeho kroky zamierili do blízkeho kláštora. Tam sa vyspovedal. Predstavený kláštora si vypočul jeho kajúcne slová.

„Cítim, syn môj, že tvoje rozprávanie bolo úprimné. Boh je dobrotivý a iste ti odpustí.“

Ľubovniansky sa od toho dňa pohrúžil do modlitieb. Keď čarodejnica zistila, že ju podviedol, rozzúrila sa. Zobrala obrovský balvan a chcela ho hodiť na hrad. Bolo by sa jej to podarilo, no práve v tej chvíli zazneli z neďalekého kláštora zvony. Pri ich zvuku stratila svoju moc a balvan spadol na breh rieky Poprad. Čarodejnica sa z tohto kraja stratila naveky.

A synovia Ľubovnianskeho žili v pokoji na hrade až do smrti.

Najedli sa, prestali bedákať a zasa sa pustili do roboty. Na druhý deň sa však všetko zopakovalo.

„Tu bude sídliť nejaký zlý duch, ktorému sa nepáči, že sa tu chceme usadiť,“ riekol otec. Vypytoval sa ľudí z okolia a tí mu prezradili, že vrch patrí zlej čarodejnici, ktorá býva v jaskyni nad mestečkom.

Ľubovniansky pochopil, že musí niečo urobiť. Na druhý deň nikomu nič neoznámil a vybral sa do jaskyne navštíviť čarodejnicu. Babižňa naňho hneď na prahu zrevala: „Čo tu robíš, človec?““

Ľubovniansky sa nezľakol a povedal: „Dosiaľ som nikoho v živote o nič neprosil. Teba som však prišiel prosiť. Dovoľ nám postaviť si na kopci hrad!“

Čarodejnica sa zarehotala: „Nechám vašu stavbu na pokoji len vtedy, keď sa mi podpíšeš vlastnou krvou, že odovzdáš svoju dušu diablovi.“

Autorka: Viola Jakubičková (Slovenské povesti z hradov a zámkov II.)