Ako kráľ Tuky Prvý dostal najkrajší darček k narodeninám – Václav Šuplata

Ako kráľ Tuky Prvý dostal najkrajší darček k narodeninám – Václav Šuplata

Umelecký prednes vhodný na Hviezdoslavov Kubín, próza

Na druhý deň ráno boli fotografie kráľovskej tučniačej rodiny na prvých stranách všetkých novín. Ešte si ich bádateľ Cyprián ani nestačil poriadne pozrieť, a už sa od dverí ozval zmrzlinár Valentín:

„Videl si to, Cyprián?!“ volal a mával niekoľkými novinami naraz.

„Aj ja som tam odfotený! Som v novinách!“

Cyprián si vydýchol a pobral sa do kúpeľne navštíviť kráľovskú rodinu, ktorá sa na noc ubytovala vo vani.

Všetci už boli vyumývaní, vyobliekaní, a hlavne kráľ Tuky Prvý už nedočkavo prešľapoval na mieste.

„Tak ideme?“ opýtal sa netrpezlivo.

„Pravdaže veličenstvo, ale kam?“ nechápal Cyprián.

„No predsa kúpiť čokoládu.“

Zrazu sa však pred domom ozval zvonček, ktorým kedysi Valentín oznamoval, že vezie sladkú zmrzlinu. Všetci vyšli pred dom. Zmrzlinár Valentín sa pyšne usmieval. A mal veru prečo. Jeho zmrzlinársky vozík mal namiesto striešky červený baldachýn, na okrajoch viseli strapce zo zlatých šnúr a na boku bola nakreslená veľká kráľovská koruna ako na naozajstnom kráľovskom kočiari. Princezná Tukynka nadšene tlieskala a poskakovala okolo vozíka. Aj kráľovná Tukyna niekoľko krát uznanlivo zatlieskala, a kráľ Tuky udelil zmrzlinárovi Valentínovi najvyššiu kráľovskú pochvalu. Len bádateľ Cyprián mal naozaj čo robiť, aby sa nezačal smiať nahlas.

Konečne sa všetci usadili na svoje miesta a vybrali sa do mesta. Vykúpili všetky čokolády. Boli dokonca aj v predajni obuvi, v drogérii, a aj v železiarstve, len aby sa kráľ Tuky Prvý presvedčil, že tam čokoládu naozaj nepredávajú.

„To sme mohli celú kráľovskú rodinu zobrať rovno do továrne, kde čokoládu vyrábajú!“ povzdychol si zmrzlinár.

„Ale veď to je ohromný nápad!“ vykríkol Cyprián a ihneď zatelefonoval riaditeľovi továrne.

„Haló! Hovorím s riaditeľom továrne na výrobu najlepšej čokolády na svete?“

„Áno, dovolali ste sa správne. Čo môžem pre vás urobiť?“

„Máme v našom meste vzácnu návštevu až z Antarktídy, možno ste o tom už počuli alebo čítali v dnešných novinách? Je to samotný kráľ tučniakov s rodinou. Kráľ Tuky Prvý by rád navštívil vašu továreň, lebo ochutnal vašu čokoládu a vraví, že je najlepšia na svete. Chcel by vidieť, ako tá dobrota vzniká.“

„Óch, pravdaže; bude pre nás cťou!“

„Výborne, tak o chvíľu sme u vás.“

Riaditeľ továrne na výrobu čokolády ešte stále nechápavo pozeral na telefónne slúchadlo vo svojej ruke, keď mu na dvere kancelárie zaklopal bádateľ Cyprián a vzápätí vošiel dnu aj s celou kráľovskou rodinou tučniakov.

„Chcel by som kúpiť všetku čokoládu, ktorú máte,“ oslovil Tuky Prvý riaditeľa.

„Prosím???“ zašepkal v úžase riaditeľ továrne.

„Veličenstvo, to skutočne nie je možné, nejaké čokolády musíme nechať aj pre deti.“

Kráľ Tuky Prvý zosmutnel. Sklonil hlavu a potichu zamrnčal:

„Tak čo mám teda robiť, keď v mojom kráľovstve sa čokoláda kúpiť nedá? Hmm?“

Riaditeľovi prišlo tučniaka ľúto. „Mám ohromný nápad, veličenstvo!“ zajasal. „Ja vám vždy na váš kráľovský sviatok pošlem sto čokolád.“

„Mliečnych alebo horkých?“ opýtal sa Tuky Prvý rýchlo.

„Sto mliečnych a sto horkých. Nie sto. Pošlem vám z každej rovno tisíc!“

Kráľ Tuky Prvý nadšene zalomil krídlami, „Tisíc čokolád?!“

„Kedy ráčite mať narodeniny, veličenstvo?“

„Dnes,“ odvetil spokojne kráľ tučniakov.

„Ale to je ohromná náhoda,“ snažil sa tváriť riaditeľ, že sa nečuduje.

„Ani nie,“ usmial sa Tuky Prvý. „Ja som mal narodeniny aj včera a budem ich mať aj zajtra.

„Aby ste rozumeli,“ usmiala sa kráľovná, „v našom kráľovstve za polárnym kruhom meriame čas trochu inak ako vy tu. Tam u nás trvá deň pol roka, a potom je pol roka noc.“

„Áno, o tom som čítal,“ prikývol riaditeľ.

„A ja som sa narodil cez deň,“ povedal hrdo kráľ Tuky Prvý, „takže mám narodeniny pol roka, a potom pol roka nie. Ale tu u vás sa mi to páči viac, lebo tu mám narodeniny každý deň, a v noci mi to je jedno, lebo v noci spím.“

„Nuž… áno… pravdaže…“ nevedel zrazu riaditeľ čo povedať a nenápadne sa oprel o stôl, aby si nemusel sadnúť. „Takže, pol roka každý deň tisíc mliečnych čokolád!“

„A tiež horkých, ste ráčili spomínať,“ pripomenul kráľ tučniakov.

Riaditeľ továrne sa pokúsil o vďačný úsmev, ale zdalo sa skôr, že sa práve rozplakal.

„Nechcem to pravdaže len tak zadarmo,“ povedal hrdo kráľ Tuky Prvý. „Ja vám za každú čokoládu pošlem jednu rybu. Dobre?“

A tak sa napokon stalo, že riaditeľ továrne na výrobu čokolády síce vyrábal čokoládu, ale predával mrazené ryby.

Za polárnym kruhom je totiž taká veľká zima, že tam v mori plávajú už rovno mrazené ryby.

Z knihy Tuky Prvý kráľ tučniakov