Budem sa volať Stella – Gabriela Kreheľová

Budem sa volať Stella – Gabriela Kreheľová

Prednes na Hviezdoslavov Kubín

Som pes. Vraj pudlík. Neviem to naisto, ale mamka a ocko sa na mňa podobajú. Volajú ich pudlíci.
Som pes, pardón fena. A stále hladná. Poslušne stolujem z misky ako dáma. Ale keď sa nikto nepozerá, zabudnem na dobré spôsoby a vrhnem sa na misky svojich rodičov.

– Ideš preč, prcek malý, – odháňa ma človečia dvojnožka Eva.

– Čosi, tieto granulky sú pre teba veľké, – mrmlе si popod nos. Že veľké! Ona nevidí, že mám táááku papuľku? Nabudúce si dám lepší pozor, aby ma nechytila.

Žijem tu už dosť dlho, skoro 6 týždňov, no nikto mi nedal meno. Chápete to? Som bez mena. Vraj, noví majitelia mi dajú také, aké budú chcieť. A to mám dokedy čakať? Pár ich tu aj bolo si ma omrknúť, ale ja som nemala záujem. Tvárila som sa nevšímavo. Až raz sa k nám dovalili dvaja. Otec a dcéra. Najprv sa pred nimi predvádzal môj tatko. Mamka bola opatrnejšia, nedala sa len tak zlákať. Potom ma vytiahli z teplého pelieška a odrazu som bola stredobodom pozornosti ja. Ja, fena bez mena.

– Aká je zlatá, taká maličká, – pohladkalo ma dievča. No teda, asi sa jej páčim.

– Ešte ma poškrabkaj za uškom, – prosíkam pohľadom. Poškrabkala. Fíha, to si budeme rozumieť.

Návšteva odišla. Prečo? Nechcú ma? Nevedia, aké mi dajú meno? Škoda.

Prešiel asi týždeň, keď moji domáci otvorili dvere auta a nalákali ma piškótou na sedadlo. Hurá! Ide sa na výlet! Figa borová to bola, nie výlet. Krivda sa mi stala! Pekne krásne ma dali zaočkovať a začipovať. Šikovne ma dostali. Budem hrať urazenú.

Ani som sa nestačila poriadne uraziť, už ma strčili do vody, namydlili, vyprali a vysušili.

– Musíš byť voňavá, aby si to nerozmysleli. Ináč nám ostaneš visieť na krku, – smiali sa všetci.
Na krku? Kedy som ja niekomu visela na krku. Je najvyšší čas zmeniť lokál. Tu je to už divné.

Čo to počujem? Tipujem, že zastalo nejaké auto, dúfam, že nie očkovacie.
Počkať, dievča už poznám, jej otca tiež, no je ich tam viac. Zrátam si ich.
Jeden, dvaja, traja, štyria. Rodina si prišla pre mňa!

Joj, trochu sa bojím. Chlapec si ma berie a prikrýva ma dekou.

– Aby ti nebola zima, – šepká a hladká ma po chrbátiku. To je príjemné.

Zaspávam...

Čo to? Kde som to? Pomóóc! Mamííí! Nepoznám to tu. Ale je tu príjemne teplo a všetci sa so mnou chcú hrať. Asi si tu zvyknem. Už len to meno mi chýba.

– Haló, ľudia, – robím psie oči, – meno mi už dajte!

– Ty si zlatý psík, ty si naša hviezda, – rozplývajú sa nado mnou.

– Presne tak, Hviezda sa chcem volať, – prosíkam celkom hlasno.

– S hviezdou má niečo spoločné meno Stella, – poznamenal chlapec. Je rozhodnuté.

– Budem sa volať Stella, – tichučko si kňučkám od šťastia. Konečne.