Slávna päťka – Čudácka sesternica – Enid Blytonová (Blaitonová)

Slávna päťka – Čudácka sesternica – Enid Blytonová (Blaitonová)

Teta Fanny ich už netrpezlivo čakala. Len čo zbadala auto, vyrútila sa zo starej drevenej brány a bežala im oproti.

„Vitajte u nás! Ako dobre, že ste už tu. Tie deti ale vyrástli.“

Všetci sa objímali a bozkávali. Napokon deti vošli do domu. Bol tajuplný a priam dýchal časom. V izbách sa skvel starý nábytok.

„Kde je Georgina (Džordžina)?“, spýtala sa Anna, lebo pohľadom márne hľadala sesternicu.

„Ach, tá nezbedníčka! Vravela som jej, aby vás počkala v záhrade. Deti, Georg (Džordž) sa vám spočiatku asi nebude veľmi pozdávať. Je trochu čudná, no ju to rýchlo prejde. Ani neviete, aká som rada, že ste prišli. Georg (Džordž) potrebuje detskú spoločnosť.“

„Vy ju voláte Georg (Džordž)? čudovala sa Anna. „Myslela som, že sa volá Georgina (Džordžina).“

„Áno, ibaže sa veľmi hnevá, že je dievča, nuž ju musíme volať Georg (Džordž), akoby bola chlapec.“

Deťom sa meno Georgina (Džordžina) celkom pozdávalo. Bolo také záhadné. Veľmi už chceli spoznať jeho majiteľku, tá však neprichádzala. Namiesto nej sa zjavil strýko Quentin. Naozaj nevšedný človek – vysoký, počerný, s hrozivým výrazom na zachmúrenej tvári.

Strýko kývol deťom a mlčky si ich premeriaval prísnym pohľadom. Trochu ich to vydesilo.

Po Georgine (Džordžine) nebolo ani stopy. „Škoda, že sme sa jej nedočkali,“ povedala mama. „Odovzdajte jej naše úprimné pozdravy a želanie, aby si s Dikom, Žiljenom a Annou užila veľa zábavy.“

Potom oco s mamou odišli. Keď veľké auto zmizlo za rohom, deti trochu posmutneli, teta Fanny ich však zaviedla do izieb, a tak hneď prišli na iné myšlienky.

„Kedy už príde Georgina (Džordžina)? Veľmi som na ňu zvedavá,“ zverovala sa Anna tete Fanny.

„Má svoje muchy,“ vysvetľovala teta. „Občas sa poriadne nafúkne a vie byť nepríjemná, ale má dobré srdce, stojí si za slovom a vie, čo je česť. Nanešťastie si iba veľmi ťažko hľadá kamarátov. Ak sa však s niekým skamaráti, možno sa na ňu spoľahnúť.“

Keď sa Georgina (Džordžina) vrátila, všetky tri deti už tvrdo spali. Nič ich nemohlo vyrušiť, spali ako dudky, až kým ich neprebudilo slnko.

Anna ráno otvorila oči a najprv nevedela, kde je. Potom pozrela na druhú posteľ. Spod prikrývok, pod ktorými sa črtala schúlená postavička, vytŕčala iba tmavá štica.

„Hej, si to ty, Georgina(Džordžina)?“ spustila Anna, len čo sa sesternica pomrvila. Dievča na náprotivnej posteli sa posadilo. S nakrátko ostrihanými vlasmi pripomínalo chlapca: „Nie, nie som nijaká Georgina (Džordžina), som Georg (Džordž)! Na iné meno nereagujem, jasné? Inak sa s tebou nebudem rozprávať.“

„Dobre, ako myslíš. Nie som proti. Meno Georg (Džordž) sa mi celkom pozdáva. Aj ti lepšie sedí, keď už vyzeráš ako chlapec.“

„Naozaj?“ potešila sa Geogr (Džordž) a tvár sa jej vyjasnila.

Deti poriadne vyhladli. Z kuchyne sa šírila lákavá vôňa slaniny a vajec. Zbehli dolu a pozdravili sa s tetou, ktorá im práve niesla jedlo na stôl.

Po raňajkách sa všetky štyri deti vybrali k moru. Belasá hladina sa krásne trblietala, slniečko sa usmievalo a jeho teplé lúče zahnali chmáry aj zo sesternicinej tváre. Anna uprene hľadela na belasý záliv. Na jeho konci sa črtal nezvyčajný skalnatý ostrovček s akousi zrúcaninou na samom vrchu.

„Veľmi zvláštne miesto! Ako sa volá?“

„Kirrinovský ostrov,“ odvetila Geogr (Džorg), pozrela tým smerom a oči mala presne také ako more. „Je tam veľmi pekne. Ak chcete, môžeme si tam niekedy zájsť na výlet. Ale nič vám nesľubujem. Dá sa tam dostať iba loďkou.“

„A komu patrí ten zvláštny ostrovček?“ spýtal sa Žiljen. Odpoveď všetkých zaskočila.

„No predsa mne! Vlastne – raz mi určite bude patriť. Bude to iba môj ostrov – aj ten kaštieľ bude iba môj!“