Bojovníčka margaréta – Jana Barillová

Bojovníčka margaréta – Jana Barillová

Nastala jar. Slnko hreje
silnejšie než v zime.
Dúfa zrnko v chladnej zemi,
že ho tráva prijme
medzi seba do partie,
kde je semien hojne.

„Smiem sa s vami deliť o zem?“
vraví predôstojne.
Zašumí mu byľka zhora:
„Len sa smelo ťahaj
a medzi nás pevne
zarásť dlho nezaváhaj.“

Zahniezdi sa chvíľku v pôde,
pukne šupka v stene
a už skúma jedným očkom,
kam vryje korene.

„Hurá, rastiem, idem k nebu,
kde ma slnko ťahá!“
no odrazu nestačí mu
ukrutná námaha,
hoc sa pučí, trápi, snaží…
Pred zrnkom je kameň!
„Pekne prosím, pusť ma ďalej,
milostivý pane.“

Ten však o tom ani počuť
nechce. Veď je pánom.
Posmutnie na chvíľu zrnko,
lúči sa už s ránom,
kedy chcelo uzrieť svetlo
i nádheru sveta.

„Smiem ťa pozvať k sebe dolu?
To sa neodmieta!“
začuje hlas za chrbátom
uplakané semä,
keď sa čosi prudko vrylo
ku nemu do zeme
a zastalo vedľa stebla,
čo vrástlo pod skalu.
„Ťahaj že sa touto cestou“,
dá mu radu malú
fešáčisko krtko Jožko.
„Myslíš?“ vraví zrno
a plazí sa po cestičke
vpravo, vľavo, strmo,
až vylezie k svojmu cieľu.
Jeho púť sa končí.
Vystrie údy, napne listy,
rosu strasie z očí
a díva sa do ďaleka,
kam rozprestrie kvety.
Tak sa skončil príbeh dlhý
kvietka – margaréty.

Z knihy Pod trnkovým kríkom