Povzdych – Rudolf Sloboda

Povzdych – Rudolf Sloboda

Báseň za básňou umiera v mojej starnúcej duši.
Ako onen cvrček, čo cvrliká v tráve, chvíľami
ako zlaté hodinky a chvíľami ako husle, tak i ja,
už slabo rozoznávam lepšie myšlienky od horších:
sú pomiešané v jednom toku rieky života,
a ja, plávajúc na svojej plti, veslujúc rukami,
mám chvíľu dojem, že na pravej strane je voda
iná ako na ľavej, a naopak, neverím úsudku,
podľa ktorého to nie je možné, lebo je jasné,
že v mojom veku nie je voda iná ako inokedy.

Onen slastný okamih, v ktorom by sa mala plť zmeniť
na šarkana a vyletieť nad vodu, natoľko podobný
ešte slastnejšiemu okamihu, ktorý zažívame vo sne
pri lietaní nad domami, letiac vlastnou silou a
tam, kam chceme – ale nie zas všade – okamih, ktorý
nejakým nedorozumením vošiel do mojej krvi, ako
vrodený predsudok – lebo vraj, ako som sa dopočul,
nie všetci môžu vo sne lietať – sa už definitívne
nedostaví, aby som sa vyjadril tým banálnym slovom,
keď už inak nemôžem dobre vyjadriť túto tragédiu –
už nevzlietne plť, lebo nasiakla vodou, zhnila,
a rieka sa natoľko rozšírila pred morom, do ktorého
vpláva, že ani sebalepší let by ma nedostal späť
do krajiny, kde brehy boli na dosah ruky a rieka
tiekla blízko známych, dobrých ľudí. Tí už nežijú