Pes – Milan Rúfus

Pes – Milan Rúfus

Ktože už vie a čím sa toho zhostí,
čo nám tu pamäť nechala?
vraj jedna baba, živé vrece zlostí,
vlastného muža zakliala.

"Bodaj si sa ty zopsil – ťfí!" tak prajno
ho opľúvala tri razy.
A slina zlého ako husie lajno:
aj trávu spáli, pokazí.

Ten potom, chudák, každý večer štekal
do ohviezdenej oblohy
a v tráve čuchal tvárou nečloveka
tulácky osud štvornohých.

Najprv ho mrzko potrhali psiská
a potom vlk. Už za ticha
vhliadla si ho na hostinu líška
čakajúc, kedy dodýcha.

Našťastie išiel dookola človek.
Osolil jej tú hostinu.
Psíka vzal k sebe. "Kto ťa to tak, povedz?"
A nenechal ho zahynúť.

Nuž aké divy? Pes, keď prišiel do síl,
už celým srdcom bil len zaň.
Akoby v sebe ľudskú dušu nosil,
ústami hľadal ľudskú dlaň.

Dobre mu slúžil, vďačne si ho vítal,
uhádol všetko, čo mu chcel.
Akoby mu to rovno z tváre čítal,
akoby reči rozumel.

Zavracal čriedu, v noci strážil stavy
a zlému zavše nahnal strach.
A čo chcel za to? Trošičku tej stravy
a poležať si pri nohách.

Za dobré slovo, teplý kútik dvora,
ešte aj zo sna zašteká.
Akoby bola jeho clivosť tvora
hlbšia o smútok človeka.

Ktože už vie a uchová to pre nás,
čo nám tu pamäť nechala?
Vraj potom prišla jedna dobrá žena
a toho psíka odkliala.

Vrátilo sa mu zasa všetkých troje:
podoba ľudská, um i vek.
Na ľudský spôsob teda dožil svoje.
Odvtedy vyschlo veľa riek

a veľa dažďov stratilo sa v zemi.
No dokiaľ voda potečie,
od tých čias bude v psích očiach, uverte mi,
už navždy čosi človečie.