Zakliata svadba – Ľudmila Podjavorinská

Zakliata svadba – Ľudmila Podjavorinská

Bola jedna mladá vdova,
čo pobožnú matku mala;
jaká mati pobožná,
taká dcéra bezbožná.

„Mati moja, moja mati,
chystajte mi čepiec zlatý,
mentiek, dary k rozdaju:
svati sa k nám chystajú.“

„Dievka moja, akí svati,
keďže máme advent svätý?!
Žiaden teraz v ostude
kňaz sobášiť nebude!“

Zasmiala sa vdova mladá:
„Keď nebude – ľahká rada!
Nestal ani prvý pár,
Adam s Evou, pred oltár!“

Svati prišli, prsteň dali,
chýrnu svadbu dojednali:
trúby, bubon, rakije –
na deň svätej Lucie.

Na Luciu mrazným ránom
po dedine dinom-dánom:
tančí chasa bez ducha
a s ňou zať i mladucha.

Iba mati, iba v smútku
plače a sa žehná v kútku:
„Prestaňteže, dievka, jaj!

Pána Boha nehnevaj!
Nežehnám ťa, nevestu,
na tú hriešnu na cestu!“

Zasmiala sa vdova mladá:
„Nežehnáte? Ľahká rada
(beztak máte reči moc),
prežehná nás sladká noc!“

Hrmí hudba, rastie zvôľa,
sberajú sa do kostola.
„Vráť sa, dievka, vráť sa, vráť!
Prekľajem ťa nastokrát!“

Zasmiala sa vdova mladá:
„Prekľajete? Ľahká rada:
keď raz šťastie moje je,
kto tú kliatbu počuje?!“

Trúby, bubon popadli
a na svlače nasadili.
A mať v hrôze:
„Bože, Bože,
bohdaj ste sa prepadli!“

Preleteli dedinou,
preleteli dolinou –
v Židarovej doline,
v trasovisku, v barine
(oj, tá kliatba, náreky!)
prepadli sa na veky.

Z močariny tokom-skokom,
a to každým siedmym rokom,
kde sa vezme, kde sa nie,
div a zázrak vyplynie.

Starí svati s mladým zaťom
a nevesta v čepci zlatom,
muzikanti z pekla-dna,
svadobná to družina.

A to práve na Luciu.
Hudba hrmí, tancía, pijú
ľudia prachom zapadlí,
čo sa dávno prepadli.

Medzi nimi mladá žena,
starosvetsky prirodená,
zašlých vekov zďaleka,
smeje sa a narieka.

Celá ani pod popolom
do polnoci blúdi poľom,
zašlých vekov zďaleka,
narieka a narieka…