Opice z našej police – Krista Bendová

Opice z našej police – Krista Bendová

Úplné poludštenie opice

Frickovo akváriové dobrodružstvo neostalo bez následkov. Nielenže stratil celkom a navždy trolejbusový hlas, ale aj postava akoby sa mu trocha zmenšila. To preto, lebo kúpeľ v akváriu mu prilepil všetky plyšové chĺpky k telu. Už mu neodstávali. Fricko bol skoro celkom hladký. Darmo ho Jožko česal, kefoval, chĺpky sa nechceli objaviť.

– Vyzerá skoro ako človek, – vyhlásil nakoniec Jožko.

– Vlastne to vôbec nie je zlé, že už nie je chlpatý. Vlastne je takto skoro lepší.

Aj ostatným sa zdalo, že takto je Fricko akýsi krajší. Už sa vôbec nepodobal na svojich bývalých bratov, ktorí sedeli za výkladmi hračkárskych obchodov. Teraz to bola naozaj naša, zvláštna, nevídaná, nechlpatá, rozprávajúca opička so smutným puknutým očkom.

Celá rodina a všetci známi už Fricka poznali. Aj poštár, aj kurič, aj predavačky v obchode. Lebo Fricko chodil s Jožkom nakupovať. Cestou do obchodu sedel v prázdnom košíku ako pán. Cestou z obchodu sa niesol na nákupe: na múke, na cukre a niekedy na lúpan ej ryži.

Aj teta v Prahe vedela o Frickovi. Chlapci jej napísali dlhý list a Ferko Fricka nakreslil. Ujo a druhá teta v Breznici takisto a boli na Fricka veľmi zvedaví.

Keď prídete cez prázdniny na chatu, prineste aj Fricka, už by sme ho radi videli...

– odpísali chlapcom.

Všetkým bolo jasné, že Fricko na prázdniny pôjde. Jožko mu už dva mesiace pred koncom školského roka sľuboval:

– Počkaj, Fricko, uvidíš, ako je tam výborne. Je tam chata, les, hríby, potom sú tam aj vretenice a maliny. A čučoriedky a potok. A opekáme tam slaninu, pílime drevo a je tam aj pes Bleso, ale ani toho sa neboj, on je strašne dobrý a hryzie len zlodejov.

Fricko počúval, počúval, vôbec si to nevedel predstaviť. Kto by si vedel predstaviť takú krásu, keď ju ešte nikdy nevidel.

Jedného dňa prišli chlapci zo školy skôr ako obyčajne. V dome bol veľký hurhaj, lebo všetci kričali: „Hurá!“

Aj ostatným sa zdalo, že takto je Fricko akýsi krajší. Už sa vôbec nepodobal na svojich bývalých bratov, ktorí sedeli za výkladmi hračkárskych obchodov. Teraz to bola naozaj naša, zvláštna, nevídaná, nechlpatá, rozprávajúca opička so smutným puknutým očkom.

Celá rodina a všetci známi už Fricka poznali. Aj poštár, aj kurič, aj predavačky v obchode. Lebo Fricko chodil s Jožkom nakupovať. Cestou do obchodu sedel v prázdnom košíku ako pán. Cestou z obchodu sa niesol na nákupe: na múke, na cukre a niekedy na lúpanej ryži.

Aj teta v Prahe vedela o Frickovi. Chlapci jej napísali dlhý list a Ferko Fricka nakreslil. Ujo a druhá teta v Breznici takisto a boli na Fricka veľmi zvedaví:

Keď prídete cez prázdniny na chatu, prineste aj Fricka, už by sme ho radi videli...

– odpísali chlapcom.

Všetkým bolo jasné, že Fricko na prázdniny pôjde. Jožko mu už dva mesiace pred koncom školského roka sľuboval:

– Počkaj, Fricko, uvidíš, ako je tam výborne. Je tam chata, les, hríby, potom sú tam aj vretenice a maliny. A čučoriedky a potok. A opekáme tam slaninu, pílime drevo a je tam aj pes Bleso, ale ani toho sa neboj, on je strašne dobrý a hryzie len zlodejov.

Fricko počúval, počúval, vôbec si to nevedel predstaviť. Kto by si vedel predstaviť takú krásu, keď ju ešte nikdy nevidel.

Jedného dňa prišli chlapci zo školy skôr ako obyčajne. V dome bol veľký hurhaj, lebo všetci kričali: „Hurá!“ Frickovi ukázali akési papiere. Na papieroch boli napísané jednotky a nejaké dvojky. Tak sa Fricko dozvedel, že papiere sa volajú vysvedčenia a „hurá“ sa kričí preto, lebo je už koniec školského roku a ide sa na chatu.

– Vstaneme ráno o piatej, – vysvetľoval Frickovi Jožko. – Mamu necháme doma, lebo ona ešte musí chodiť do úradu. Pôjdeme so starou mamou a s dedkom. Budeme sa viezť vlakom strašne dlho, lebo chata je strašne ďaleko, tam, kde sú velikánske lesy.

Ty nevieš, čo sú to lesy? No počkaj, veď už zajtra uvidíš. Lesy majú strašne veľa stromov a hríbov. Hríbov majú menej ako stromov, to je škoda, ale nič sa nedá robiť. Stromy netreba hľadať, ale hríby treba hľadať a nesmieš si ich pomýliť s muchotrávkou. Muchotrávka je červená a hríb je hnedý. Aj masliak je hnedý, ale ten sa lepí, a hríb sa nelepí. A čučoriedky sú skoro čierne a sú od nich tmavomodré zuby aj jazyk. Keď si do nich sadneš, tak máš na večné veky čierne nohavice... A večer si musíme obliecť svetre, niekedy aj ráno, lebo v lesoch je zima aj v lete...

– Počkaj, Jožo! – zakričal Samko do Jožkovho rozprávania. – Počkaj! Veď Frickovi tam bude zima, keď je teraz celkom holý. Veď už nemá ani chĺpy!

Jožko sa zarazil, poprezeral si holého Fricka.

– To je pravda. Asi mu bude strašne zima.

– Zakrútiš ho do vreckovky, – poradil Ferko. – Alebo si ho vopchá do teplákov.

– Hej, a vypadne mi a stratí sa. Vlani sa mi tak stratil prak. To je naozaj veľká starosť. Mama balí, je nervózna, ktovie, či bude ochotná počúvať.

– Mama...

– No...?

– Frickovi bude na chate zima. Je celkom holý.

– Hm...

– Mama, ale Frickovi bude strrrrašne zima.

– Áno, áno, pravdaže.

Jožko je už celkom bezmocný. Smutným, veľmi smutným hlasom teda povie:

– No dobre. Tak on tam možno aj zmrzne. A my nezmrzneme, lebo máme šaty, a Fricko má len holú kožku. Ale nech zmrzne, počkaj, potom budeš šťastná, že zmrzol a my sme nezmrzli...

Mama sa vystrie od kufrov, pozrie na Jožka, akoby si len teraz uvedomila, čo vraví. Jožko stojí vážny, skormútený. Fricko v jeho rukách je naozaj strašne nahý. Taký nahý, že mamu strasie zima, keď si ho predstaví v tom vysokohorskom vzduchu.

– Máš pravdu, – povie. – Choď spať, ušijem mu ešte dnes večer nejaké šaty.

Celú noc sa v byte svietilo. Kufre už boli dávno zabalené, a predsa sa svietilo. Mama šila a šila. Dlhé červené nohavice, kockovanú košieľku, červenú čiapočku – a ruksak. Oblečený, s ruksakom na chrbte, v ruksaku štyri kocky cukru – tak sedel Fricko ráno pri posteli, keď sa chlapci zobudili.

– Jožo, pozri na Fricka! – zhíkne Ferko.

Jožko sedí na posteli, nevie, či sa mu sníva, alebo či naozaj dobre vidí.

– Márnosť, teraz je ako človek, – opakuje Jožko a ešte stále nevie, či to nie je len sen.